Ad: P. Hochel: Vážení učitelia, bolo tých úrazov málo?
Nedá mi nereagovať na článok uverejnený vo vašich novinách 26. septembra 2006 pod názvom Vážení učitelia, bolo tých úrazov málo?
Aj ja som učiteľka a už viac ako 10 rokov vediem krúžok zameraný na poznávanie okolia nášho mesta. Prežila som veľa voľných chvíľ so žiakmi na podobných akciách, z ktorých si odniesli len tie najkrajšie zážitky. Aj ja som v uvedený deň bola so žiakmi na Šarišskom hrade. A keďže bolo pekné počasie, bolo tam pár ďalších skupiniek detí so sprievodom dospelých (neviem či učiteľov), ale aj s učiteľmi, rodinky s malými deťmi, či samostatné skupiny detí. Po prečítaní uvedeného článku som bola najprv šokovaná, znechutená a nakoniec aj rozčarovaná nad jeho obsahom. To aj ja som nezodpovedná vedúca? Nemyslí si pisateľ, že v nesprávny čas a na nesprávnom mieste moralizuje učiteľov? Odkaľ vie, že uvedení „nespratníci" patrili k skupine pod vedením učiteľov? Upozornil deti na nebezpečenstvo, ktoré im hrozí, či len pasívne pozoroval a čakal, čo sa stane ?
Podobných otázok mi napadá viac, nechcem obhajovať nezodpovednosť, ale ani pokorne znášať kritiku tam, kde patrí uznanie. Chcem uvedeného pána ubezpečiť, že žiaci sú pred každým výletom poučení o bezpečnostných opatreniach, že učitelia sa počas svojho osobného voľného času „zadychčaní" venujú deťom, že vedia, že na každom kroku číha nebezpečenstvo, ak sa nedajbože niečo stane, že počas voľných sobôt a nedieľ, keď ostatné rodiny sú pokope, oni dajú prednosť svojim žiakom pred vlastnou rodinou... Neriskujú veľa? Odmena je zneváženie práce? Prečo hádžeme všetkých do jedného vreca, bez overenia, len tak, aby sme sa zviditeľnili? Počas môjho pobytu v uvedený deň som nepozorovala žiadne hulákanie, ale prirodzený džavot detí a ich hravosť. Bola som aj na uvedenej veži spolu so žiakmi, deti sa voľne pohybovali po nádvorí hradu, opekali si dobroty, ktoré im rodičia nachystali a nerušili nikoho, možno len Vás, ak ste tam práve boli. Kde sa majú vyšantiť - pred blokom, v zadymených baroch, alebo doma pri počítačoch? Spomínate petardy, kúpili im ich učitelia a pribalili k batožine?
Odporúčam Vám, nabudúce buďte konkrétny, strávte aspoň jedno dopoludnie v škole medzi žiakmi a uvidíte, že tie „urevané" a „ujačané" deti sú deti aj nás, rodičov. A nebojte sa, my učitelia sme si plne schopní uvedomiť si svoju zodpovednosť. Vážený pisateľ, nezovšeobecňujte, nehodnoťte, ale priložte ruku k výchove nielen svojich, ale aj ostatných detí, ak Vás ich správanie ruší.
PaedDr. Jozefína Šoltésová, učiteľka ZŠ Bernolákova ul., Prešov
"Učiteľovaniu" a futbalu rozumie každý
Sobota 23. septembra, krásne počasie. Vybrala som sa so skupinkou 12 detí (10 žiakov a 2 moje vlastné) na Šarišský hrad. Cestou sme sa stretli s inou skupinkou vedenou dvoma učiteľkami. Pretože kráčali rýchlejšie, išli pred nami. Moji chlapci (traja) sa ma spýtali, či môžu ísť za nimi tiež rýchlejším tempom. Súhlasila som.
Keď sme prišli hore na hrad, nevidela som žiadne jačiace a hulákajúce deti. No možno, keďže som zvyknutá na hlasnú vravu piatich stoviek detí cez veľkú prestávku, moje vnímanie jačania a hulákania je iné. Ale veď stačilo, aby pán Peter Hochel prišiel za nami a slušným spôsobom nás upozornil, že deti robia nadmerný hluk a požiadal nás alebo priamo deti, aby sa rozprávali tichšie. Stáva sa, aspoň si to myslím, že človek sa správa hlučnejšie a ani si neuvedomí, ako tým môže obťažovať svoje okolie. Inteligentný človek, ak je slušne upozornený, dokáže svoje správanie korigovať.
Či som videla pobehujúce deti? Áno. Kde inde ako v prírode majú behať? Veď preto, aby sa vybehali a vyšantili, ich do prírody berieme. Musia predsa niekde vybiť nahromadenú energiu. Jedno, čo som však zbadala, boli moji traja na bašte. „Skoro ma trafil šľak!" Neviem odkiaľ pán Peter Hochel získal dojem, že to učiteľkám absolútne nevadí, že len pasívne pozorujú deti, loziace po nebezpečných múroch hradu? Osobne som si po nich vyliezla a jasne im povedala, aké bolo ich správanie nezodpovedné.
Som schopná uvedomiť si svoju zodpovednosť a snažím sa naučiť svojich žiakov a aj vlastné deti byť zodpovední za svoj život aj za život druhých. Či som urobila deťom pekný výlet? Áno. Strávili pekný deň aktívnym pohybom v prírode, nie v bytovke pri počítači alebo televízore. Vedia sa pozdraviť, keď niekoho stretnú na túre, nezanechajú po sebe odpadky a tí traja už vedia aj to, že nemajú liezť tam, kde im učiteľka nedovolila.
Saskia Oľhová, Prešov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
