mať rokov. Mám pocit, že snáď ani nestarne. Je stále dobre naladená a šibalsky sa jej smejú oči. Neodmysliteľne k nej patrí gitara, čierne puzdro s drobnými aj papierovými. Už dobrých pár rokov ju za každého počasia, nájdem vždy pod bránkou, na rohu Hlavnej a Metodovej. Mesto si na ňu zvyklo.
Nikdy so sebou nemá ani spevník, ani noty. Esperanto srdca má vždy poruke. Zakaždým, keď jej niekto opätuje úsmev a hodí peniaze, svoje ďakujem vie hneď šikovne vsunúť do každej skladby. Je jedno, či hrá "Bajla bajla" alebo "Boh je láska, Aleluja" alebo "Maj ja hí, maj ja hé".
Už dávno som jej chcela venovať článok, tak kým píšem posledné vety, volám ešte kamarátovi, či nemá nejakú dobrú fotku z mesta.
"Prosím Ťa, píš radšej o niekom normálnejšom."
"Prečo? Sade mi bola vždy sympatická."
"Sympatická? Ty by si nechala svoje dieťa v domove?"
Sade a pohodovo ladený článok, mi zrazu miznú pred očami. Tak beriem telefónny zoznam a vytáčam číslo. "Detský domov, prosím?" S neveľkou dušičkou vysvetľujem o čo ide. Pán riaditeľ je veľmi milý a strávime chvíľu v príjemnom rozhovore. "Viete, nikto nemá právo súdiť ju. Za tie roky som stretol rôzne matky. Ale ona mala vždy o dcéru záujem. Keď nemala peniaze na autobus, prišla pešo a v daždi. (15 km) Tak veľmi chcela byť s ňou, ale osud jej to zariadil inakšie. Keďže bola duševne chorá, nemohla sa o dcéru starať. Musela byť u nás. Teraz, keď je už plnoletá, bývajú spolu."
Tak sa pýtam Sade, čo by si najviac na svete želala. Bez rozmýšľania odpovie:
"Aby mi Pánboh odpustil, že som sa nemohla starať o dcéru. A zlí ľudia, aby neboli. A zahrám Vám svoju najnovšiu hitovku." Sade má novú gitaru "Nashvillku", aj so zosilňovačom. Tohto roku na Valentína jej ju niekto neznámy daroval. Hm, ktovie, možno aj on veril na šťastné konce.
(http://katarinamalikova.blog.sme.sk)
Autor: Katarína MALIKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
