na dedine. Potom ma vždy pochytí taká bláznivá myšlienka, že by som tú vôňu najradšej zasterilizovala do pohárov ako uhorky, a potom by som si ju v clivej chvíľke, v meste, po lyžičkách vychutnávala.
Rok za rokom si uvedomujem, že som celkom vybehla z rytmu akým žije dedina. Neviem čo je nové, kto s kým, o čom sa rozpráva nahlas, o čom len pošepky a prečo, skrátka ten nežný dedinský bulvár, už dávno ide mimo mňa. Ale niekedy stačí len pár dní dovolenky, jedna, dve večerné prechádzky, aby som zistila, že ak privriem jedno oko, tak sa vlastne vôbec nič nezmenilo.
Cestou stretnem pár starých kamarátov a len tak medzi rečou prichádzam na to, že sú stále tí istí, že sa môžeme stretnúť aj o desať rokov a vždy budú takí, ako si ich pamätám. Dáme si pivo a trochu, vlastne dosť spomíname. Ako tak pozerám, aj v krčme je tiež všetko po starom. Zopár naslovovzatých analytikov pri treťom pive konštatuje, že načo sa rozčuľovať, však nám je tu celkom dobre.
Pribudlo mládeže. Tiež majú radi rovnako hlasné decibely ako my kedysi. Ešte stále sa hrajú aj karty, aj vadí nevadí. Nájdu sa aj malí frajeri, ktorí fajčia za krčmou, aj tí veľkí, ktorí sa nikoho neboja. A ktosi má stále lepšie rifle aj botasky, ktosi má večierku už o desiatej a vždy sa nájde niekto kto rozbíja partiu.
Dozvedám sa koľko kočíkov a mamičiek pribudlo a otázka: "A Ty? Nevydávaš sa?", ostáva nezmenená. Svadieb bolo neúrekom. To je dobré, asi sa ľudia neprestali ľúbiť. Ani ohovárať sa neprestali. Vraj ľudia sa len o ľuďoch rozprávajú, tak čo.
Pri odchode ešte stretávam partiu, chystajúcu sa na "opekačku" do sadu. Tiež cestou kradnú jablká, akurát, že ich nenaháňa pes a chýba im na pleci gitara. Snáď niečo nepodpália. Ale aspoň tak na chvíľu, by som rada šla s nimi.
Keď prechádzam stredom dediny, kde raz ktosi múdry, postavil všetky dôležité budovy blízko seba, uvedomím si, že ani jedna z nich nikdy nebola prázdna. Ani kostol, ani fara, ani úrad, ani obchod, ani krčma, nič sa nezmenilo. Ani do jednej z nich, netreba ľudí naháňať.
Je neskoro. Takmer polnoc, keď sa vraciam domov. Ešte stále sa bojím tmy. Tej tmy, ktorá mi celkom rozhádže fantáziu. O chvíľu zhasnú pouličné lampy, ale neponáhľam sa. Kráčam so spokojným pocitom, že doma sa život stále točí správnym smerom, a že je všetko presne tak, ako má byť.
PS: Dnes, keď som robila ešte posledné úpravy tohto článku, som cez otvorené okno počula zvoniť umieračik. Hm. Aj ten patrí k životu.
(http://katarinamalikova.blog.sme.sk)
Autor: Katarína MALIKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
