seba, síce pevne definovaný a pre všetkých zvonku zdanlivo zrozumiteľný, no v konečnom dôsledku predsa len tajomný, navýsosť citovo exponovaný a bez výhrad závisiaci na tom, ako je prijímaný verejnosťou, teda svojimi divákmi.
Presne týmito slovami som klasifikoval inscenáciu hry chorvátskeho dramatika Mira Gavrana Keď umiera herec z jej obsahovej stránky. Je realizovaná iba dvomi osobami - vyslúžilou hviezdou profesionálnej činohernej scény Evou, ktorá už za zenitom svojej slávy vlastne iba spomína na dávne hviezdne chvíľky a tajným milovníkom divadla, vlastne polyhistorom jej divadelnej kariéry, dôchodcom Tomom, ktorého životným snom je hrať a režírovať jej benefičné predstavenie k 40-ročnému výročiu jej veľkého herectva. Pochopiteľne, tým slávnostným predstavením má byť jeho hra, inšpirovaná životom oboch, s velikánskym citovým obsahom a s ešte väčším odkazom do budúcnosti. Veľká herečka, veľké osudy, veľké umenie....
Dej, realizovaný plynulým sledom obrazov so zahmlievačkami, na spôsob filmového strihu, je jednoduchý. Tom žije v domove dôchodcov, napíše divadelnú hru o svojej životnej láske a osudovej žene Eve, ktorá po rokoch slávy a života na výslní už nedostáva žiadne príležitosti. Pozýva ju, akože medzi amatérov, je úprimný, ba až krutý v hodnotení jej života, no podarí sa mu presvedčiť ju, aby hru spolu s ním nacvičila. Tesne pred premiérou však Eva dostáva profesionálnu ponuku naštudovať veľkú postavu na národnej scéne a s presvedčením, že je to dobré rozhodnutie, lebo ju vracia do veľkého sveta Tálie, odchádza. So sľubom, že potom sa vráti, no Tom jej rozhodnutie odmieta. A potom už nasleduje kruté finále! Eva sa pri skúškach poháda so slávnym režisérom, ktorého neschopnosť spolu s Tomom na tisíc spôsobov rozniesli v odborných kritikách a skolabuje! Lekári pripravujú operáciu a ona sa v panickom strachu rozbehne za Tomom, u ktorého opäť nachádza kľud a životnú pohodu. Ako naplnenie jej sna Tom okamžite zorganizuje to pripravované benefičné predstavenie, ale Evino srdiečko nevydrží a na scéne - možno tak, ako si to vždy želala, zomiera.
Po zhliadnutí prešovskej inscenácie si sám pre seba opakovane kladiem otázku - ako, pre Boha živého, ako budú túto drámu inscenovať v iných divadlách, keď nemajú manželov Stražanovcov?! To sa im jednoducho nemôže podariť, lebo veď Jožov Stražanov Tom a Kvety Stražanovej Eva sú prvotriedne autentické, celkom dôveryhodné a neuveriteľne originálne herecké osobnosti divadla v divadle, divák im od samého začiatku detailne rozumie, smeje, trápi sa i trpí súčasne s nimi a je na ich strane aj keď vie, že mnohé je iba pozlátko, ľudská slabosť a chiméra života za oponou. Títo skvelí prešovskí herci si vystačili sami so sebou! Oni zobrazili svoj život, svoje zážitky a autor najskôr napísal hru podľa ich nápadov, sentencií a tak trošku aj životných osudov.
Práca na inscenácii sa pre režiséra Michala Vajdičku ise stane krásnou spomienkou. Určite sa neposúval do úlohy onoho, v hre tak zúrivo odmietaného režiséra, lebo vďaka skvelým aktérom jednoducho špekulovať nemusel. Vymyslel veľké finále smrti Evy, keď dramaticky padá opona a aj niekoľko horizontálnych ťahov, spolu so svetelnými efektami a záverečnou tmou, tak trošku "bednárikovsky", no zmysluplne a prinútil plné hľadisko k úvahám o obsahu ľudského života pred a aj za oponou.
Autor: Stanislav KRIŠTOFÍK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
