je jedinou ženou z regiónu, ktorá sedela za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby. KORZÁR mapoval udalosti v tejto rodine predtým ako Marcelu okresný súd odsúdil na 30 mesiacov natvrdo. Dnes sme sa zaujímali, ako táto mladá žena žije po tom, čo opustila väzenskú celu.
M. Salitríková má dvoch synoch. Starší Róbert má dnes desať rokov, mladší Erik päť. Pred tromi rokmi práve Erik vypadol z okna z bytu z druhého poschodia, kým jeho mama prala. Našťastie, anjel strážny mal asi vtedy službu, dvojročnému chlapcovi sa nič nestalo. Polícia vec uzavrela ako nešťastnú náhodu. Presne 19. marca 2004 M. Salitríkovú odsúdili na 30 mesiacov väzenia za týranie staršieho syna Róberta. Marcela si odsedela 10 mesiacov, za slušné správanie ju prednedávnom prepustili z väzenia. O obe deti sa stará ich otec, Marcelin bývalý manžel. Mladá žena, ako nám povedala, práve odlúčenie od detí znáša veľmi ťažko. Dnes žije vo svojom byte bez elektrickej energie, zimu, ako nám povedala s plačom, v byte premrzla. Na pohľad je to však mladá sympatická žena, ktorá v žiadnom prípade nebudí dojem asociálky. Čo je však zaujímavé, v byte mala takmer vojenský poriadok, aj keď na prvý pohľad vidieť, jednoizbový byt si žiada investície, ako napríklad vymaľovanie stien.
„Bola som odsúdená neprávom. Nie je pravda, že som syna týrala. Nemohla som si s ním dať rady, tak so ho niekedy zbila. Väzenie som znášala veľmi ťažko. Sedeli tam ženy za drogy, vraždy. Hádali sa medzi sebou, bili sa. Najlepšia obrana bola nevšímať si ich a prípadné provokácie ignorovať. Všetko som to znášala veľmi ťažko, psychicky ma to poznačilo. Niekedy mi tŕpne hlava," zaspomínala si Marcela na pobyt za mrežami. Vyučenú krajčírku nad vodou držala práca, našťastie vo väzení bola zamestnaná, šila montérkové blúzy. Paradoxne, za mrežami pribrala desať kíl. Ako nám povedala, väzenská strava nebola nič moc, hlad sa zaháňal čistým chlebom s vodou. Práve chlieb, ako je známe, je vďačnou potravou na priberanie.
Marcela nám so slzami v očiach rozpráva, že sloboda nie je pre ňu med lízať. Vyučená krajčírka sa kvôli zápisu v registre trestov nemôže zamestnať. Keďže bývalého manžela z bytu vyplatila, má aspoň strechu nad hlavou. „Mám veľké dlhy, ktoré musím splatiť. Večer svietim petrolejkou, varím si na plynovej bombe. Samota je veľmi zlá, chýbajú mi deti. Pomáhajú mi však susedia, nad vodou ma drží aj moja mama," zverila sa nám Marcela. Priateľa si nehľadá, mužská spoločnosť jej nechýba. Prvoradým plánom do budúcnosti je nájsť si prácu a dať do poriadku byt. Priznala, že alimenty na synov neplatí, nemá z čoho. Žije iba so sociálnej dávky vo výške 1 610 korún.
Marcela žije v Novoveskej Hute, ľudia sa tu poznajú ako na dedine. „Cítim ich pohľady, vidím, že si medzi sebou šuškajú. Nič si tým nenarobím. Susedia mi povedia, čo ľudia o mne rozprávajú, vraj pijem. Nie je to však pravda," hovorí v závere Marcela na margo ľudských rečí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
