jednej národnostnej menšine. Keď minoritná komunita nevie nájsť spoločnú reč. Tak, ako v prípade Ruského klubu 1923. Existujú vlastne dva. Oba sú zaregistrované na Ministerstve vnútra SR, ale len jeden z nich založil Nadáciu Ruského klubu, a teda získal aj vlastníctvo k objektu Ruského domu, na ktorý sa kedysi poskladali Rusíni zo širokého okolia. Medzi nimi aj vtedajší biskup P. P. Gojdič, ktorý prispel výraznou čiastkou.
Kedysi. Kedysi tento dom fungoval ako kultúrny stánok, kde sa konali výstavy, koncerty, kde fungovali záujmové kluby a vtedajší mládežníci sú dnes v kultúre osobnosťami, na ktoré sú všetci Rusíni pyšní. Lenže všetko zhaslo. Ruský dom zatvorila hŕstka ľudí, ktorí si o sebe myslia, že môžu rozhodovať aj o tom, kto do ich klubu bude patriť a kto nie. Prihlášky do Ruského klubu 1923, v ktorom je mimochodom len 30 členov, neprijímajú od hocikoho, dokonca ich vraj aj preverujú. Je zarážajúce, zvlášť ak sa tak správajú voči vlastným súkmeňovcom, menšine Rusínov, ktorých je v Prešove okolo 1 100.
V Ruskom dome bola celé mesiace na dverách mreža a kým kedysi do priestorov mala vstup široká verejnosť, teraz tam nemohli vstúpiť ani Rusíni. Prečo vlastne? Sú rovní aj rovnejší? Sú lepší aj horší Rusíni? Prístup terajšieho správcu Ruského domu Štefana Sekeráka dostatočne ilustruje aj fakt, že keď tam včera spolu s účastníkmi neexistujúceho podujatia vstúpili novinári, s krikom im zakázal fotografovať a dával im najavo, že nie sú vítaní. Nechýbali ani hroziace gestá. Akoby to nebol kultúrny stánok, ktorý zastrešuje nadácia, ale súkromný byt, alebo firma. Môj dom - môj hrad.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
