Ozbrojeným silám SR. V Prešove sa zúčastnil programu k 2. výročiu NATO, v ktorom regrutačné stredisko vysvetľovalo stredoškolákom, o čom vlastne profesionálna armáda je.

Nastúpili ste naspäť do funkcie náčelníka finančnej služby. Ani na chvíľu ste nezapochybovali o svojom pôsobení v OS SR? Nechceli ste ísť do civilu, čo by vám istotne bolo umožnené?

„Nie, do práce som chcel ísť čo najskôr. A v podstate som o odchode z armády ani neuvažoval."

Čo bolo najťažšie po opätovnom nástupe na pracovné miesto?

„Asi to, či nebudú kolegovia moc zvedaví na okolnosti nehody, ale s prekvapením som zistil, že všetci sú veľmi tolerantní a nechcú vedieť nič viac ako to, ako sa mi darí."

Ako jediný vojak, ktorý prežil obrovskú tragédiu, ste sa dostali do centra pozornosti - vyšetrovateľov, kolegov, médií alebo verejnosti. Cítite veľké tlaky na vašu osobu? Čo je najťažšie?

„Áno, ten tlak je dosť veľký. Ja netúžim byť mediálna hviezda, médiá sú však dosť neodbytné. Ja to na jednej strane chápem, na strane druhej by som bol rád, aby pochopili aj oni mňa, resp. všetkých ľudí, ktorí sú touto tragédiou dotknutí. Vymýšľanie si 'zaručených' informácií nikomu neprospieva. Vyšetrovatelia sú veľmi dôkladní, napriek tomu je ich prístup ku mne ohľaduplný."

Ste nesmierne silná osobnosť, o čom som sa mal možnosť presvedčiť aj osobne pri stretnutí s vami, aj pri rozhovore s psychologičkou. Ako tie tlaky zvládate? Stojí za vašou pohodou aj manželka?

„Samozrejme, moja manželka je pre mňa veľkou oporou. Z nemocnice som sa veľmi ponáhľal domov, aj keď som si uvedomoval, že ešte nie som úplne fit. Vtedy bola moja zdravotná sestra, psychologička, masérka, kuchárka, priateľka... Proste všetko, čo som v tej chvíli potreboval. Až s odstupom času si plne uvedomujem, ako veľmi mi pomohla. Som jej za to nesmierne vďačný."

A čo kolegovia, ako vás prijali?

„Zastavovali sa u mňa v kancelárii a želali veľa šťastia a pohody do ďalších dní. Bolo to príjemné a povzbudzujúce."

Čo vám najviac pomohlo, alebo kto pri vašom návrate do pracovného života?

„V tomto smere mi azda najviac pomohol veliteľ práporu pplk. Ing. Milan Slezák. Prišiel za mnou do nemocnice v Košiciach aj s niektorými kolegami zaželať mi skoré uzdravenie. Bolo to veľmi milé stretnutie, na ktorom ma ubezpečil, že na útvare ma čakajú bez ohľadu na dĺžku práceneschopnosti. Aj po nástupe do práce bolo cítiť z jeho strany podporu. Veľmi si to vážim."

Ak máte ochotu odpovedať na otázky k inkriminovanému dňu - rozpamätali ste sa na to, čo sa vlastne stalo? Je pravda, že ste sám pomáhal vašim kolegom, ktorí ešte žili (že ste im meral tep)?

„Na túto otázku nebudem odpovedať."

Prečo podľa vás stále nie je objasnená havária lietadla?

„Podľa informácií, ktoré mám, je to dlhodobý proces. Ja budem radšej, keď to bude trvať dlho, ale bude to urobené poriadne, ako rýchlo a bez stopercentnej istoty."

Po pohrebe sa začali šíriť rôzne teórie, ako mohlo k tragédii dôjsť. Ako komentujete fámy, že na palube sa podával v hojnej miere alkohol, alebo že malo lietadlo smer Trebišov, kde malo 'zamávať' kasárňam? Prekážajú vám takéto pseudoteórie? Môžete ich jednoznačne vyvrátiť?

„Tieto hlúposti už viac komentovať nemienim. Každý súdny človek si o nich vie urobiť záver sám. Mám pocit, že si ich vymysleli médiá, aby boli predajnejšie. Zrejme si neuvedomujú, že tým niekomu ubližujú."

Máte záujem v budúcnosti ísť ešte na misiu?

„Teraz o to záujem nemám. Vrátil som sa po misii, ktorá trvala vyše 9 mesiacov a poviem vám, že byť odlúčený od rodiny na takú dlhú dobu nie je nič jednoduché. Ako profesionálny vojak však o vyslaní na misiu nerozhodujem ja, ale moji nadriadení."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš