mladý život ukončili ruky vrahov z miestnej osady. Vraždili pre psa. Zúfalstvo matky a vdovy po zavraždenom sa znásobuje bezočivým a arogantným správaním vrahových rodičov. "Po pohrebe prechádzali okolo mňa a smiali sa mi do očí," vraví Marekova matka.
Sviečka horí pri kríži neďaleko rodného domu nebohého. Na tomto mieste vydýchol naposledy. Bránil svojho psa Ronyho, ktorého chceli Rómovia ukradnúť. Po Marekovi zostali dve nezaopatrené dievčatká, trúchliaca mladá manželka a matka. Pre ne ostali iba oči pre plač. Dvojročná Natálka stále hľadá po dome svojho tatka. Dvanásťročná Milka sa dodnes bojí vyjsť sama na dvor. Obe dievčatká sa so svojou mamičkou každý večer modlia pri fotografii svojho nebohého ocka.
Vdova Katarína Ivanko-Macejová (na snímke na strane 1 s najmladšou dcérou a Marekovou matkou) má neustále pred očami hlbokú ranu, ktorú jej mužovi nožom uštedrili sfetovaní vrahovia. Práve tí, ktorým jej manžel neraz pomohol. Či už pri oprave auta, alebo keď si prišli niečo požičať. Pri požiadaní im ochotne išiel do osady hoci aj porezať drevo na kúrenie. "Nevesta pri pohľade na chabo oblečené deti z osady vždy nejaké šatstvo pre ne našla. Ako mohla, pomohla. Hoci len cukríkmi ich ponúkla. Toto sa však skončilo. Od nás sa žiadnej pomoci viac nedočkajú," vraví Marekova matka. Spomína na svoj ťažko prežitý život. "Celý život mám utrápený. Manžel bol ťažko chorý, starala som sa o neho. Mali sme päť detí. A práve Marek bol ten, na ktorého som sa spoliehala, že sa o mňa postará," plače. V priebehu piatich rokov robila štyri pohreby. "Zabili mi brata, zomrela mi mama, manžel a teraz sa stala táto hrozná tragédia," smúti.
Pre útlu vdovu Katarínu sú najhoršie večery. Nemôže zaspať. Ako vraví, blbo hľadí do tmy. "Zaspím ráno okolo tretej a o šiestej už vstávam. Stále myslím na Mareka, ako mi v náručí naposledy vydýchol. Ustavične vidím tú hroznú ranu a to, ako sa z nej valí krv. Spomínam si na každú minútu, ktorá sa v ten večer odohrala," vraví vdova. O pár dní sa musí v prešovskej väznici zúčastniť konfrontácie s vrahmi.
Katka vyrastala na jednej ulici spolu s Marekom. Vzali sa, keď Marek dovŕšil osemnásť. Ich manželské šťastie trvalo desať rokov. Útočníci, ktorých zmysly boli otupené fetom, im nedopriali prežiť svoj život spoločne. Pre krádež dokázali zabiť. V onú noc sa pokúšali kradnúť vo viacerých dvoroch. Aj Katka ich raz vyrušila a odohnala od dvora. Dokonca upozornila aj suseda, aby bol v strehu. Vyrušení zlodeji odišli. Pred desiatou večer ich však Katarína cez okno opäť zbadala. Jeden z nich pokojne kráčal hore susedovým dvorom. Smeroval ku klietke s vlčiakom Ronym.
Zavolala na pomoc manžela. Ten vybehol von a rozbehol sa za zlodejmi. Keď ich dostihol, jedného z nich buchol po chrbte. "Zrazu som však od dverí domu zbadala, že Marek leží na zemi. Pribehla som a naklonila som sa k nemu. K zlodejom som bola obrátená chrbtom. Vtom so zbadala, ako sa v ruke jedného zaleskol nôž," spomína Katka. Až vtedy si uvedomila, čo sa vlastne stalo. Obzrela sa za vrahmi. Tí pokojne kráčali k osade, vôbec neutekali.
Vo svetle baterky uvidela valiacu sa krv z hrude svojho manžela. "Videla som obrovská ranu. To nebolo len obyčajné pichnutie. To bol masaker, rana priamo do srdca." Ako sa neskôr od lekárov dozvedela, nôž zasiahol aortu. Akokoľvek by sa lekári snažili, nedokázali by mu pomôcť. Prešovskí kriminalisti chytili vrahov ešte v tú noc. Sfetovaní spali doma. Jeden z nich s vražedným, ešte zakrvaveným nožom pod vankúšom.
Svoju budúcnosť si mladá vdova nevie predstaviť. S Marekom sa poznali od detstva. Ťažko si dokáže predstaviť po svojom boku iného muža. Zatiaľ býva aj s deťmi u svokry. Dokedy, nevie. Najradšej by z tejto dediny odišla. Každý deň musí prechádzať okolo miesta, kde jej milovaný manžel zomrel. V dedine nie je základná škola, deti musia dochádzať do susednej obce. "Aj to je problém. Do školského autobusu sa natlačia aj obyvatelia z osady a malé deti vytlačia zo sedadiel. Darmo ide o pár minút neskôr ďalší autobus," vraví Katka. Najradšej by odišla bývať so svojimi dievčatami do Prešova. "Keby sa našiel pre nás nejaký sociálny byt, bola by som rada. Nemôžem predsa ostať svokre na krku a na kúpu bytu nemám," vraví smutne. A ako priznáva, dôvodom je aj strach z miestnych osadníkov. Nedávno jej jeden z nich odkázal, aby si dával pozor. Vraj jej psa aj tak prídu ukradnúť.
"Keď som druhý raz otehotnela, pýtala som sa Mareka, či to dieťa dokážeme vychovať. Povedal mi, neboj sa, veď na to budeme dvaja. Ani v tom najhoršom sne by sa mi nebolo prisnilo, že tieto slová o pár mesiacov nebudú realitou," vraví so slzami v očiach vdova.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
