Anna KOŠUTHOVÁ
V samosprávach, ale aj na najvyššej úrovni sa všetko podriaďuje politike. Vo verejnosti rezonujú voľby, len občan sa akosi zo straníckych bojov vytráca. Predčasné parlamentné voľby budú až o tri mesiace, no tie do krajských samospráv už máme za sebou. Zastupiteľstvá samosprávnych krajov už mali prvé zasadnutia, hýbu sa stoličky na postoch vedúcich odborov, tvoria sa komisie. V takej chvíli sa občan pýta, či sa poučili z nízkej účasti voličov a niečo zmenia. Alebo zlepšia.
Takú otázku si položili aj členky prešovskej neziskovej organizácie onkologicky chorých pacientiek Venuše. Pokúsili sa získať zastúpenie v krajskej sociálnej komisii. Odpoveď dostali. Zápornú. Vraj členstvo v komisiách je politicky podmienené. Nuž oslovili politické strany v krajskom meste, ale tie sa neobťažovali ani odpovedať. Venušiam pritom išlo len o to, aby v komisii fungovali ako poradný orgán, aby našli pomyselnú tribúnu, na ktorej by mohli tlmočiť problémy ľudí so zdravotnými ťažkosťami. Čakalo ich však rozčarovanie, keď nazreli do fungovania komisií. Tie majú svojich zástupcov politicky nominovaných a zväčša ide o riaditeľov inštitúcií, ktoré VÚC riadi.
Nepoddali sa a hľadali ďalej. Oslovili aj samosprávu na nižšom stupni, no ani tam nepochodili. Sociálna pomoc? Vraj áno, ale jednorazovo. Venuše mrzí, že na predvolebnú kampaň dávajú strany a ich sponzori obrovské peniaze. Že lákajú voličov na sľuby, ale nevedia a nechcú vedieť nič o tom, s čím bojujú ľudia, ktorí sa previnili len tým, že ochoreli. Keď nemôžu pracovať, automaticky padajú na sociálne dno a niet tu nikoho, kto by im podal pomocnú ruku. Keby mohli, radi by povedali politikom aj funkcionárom, že musí existovať nejaký sociálny záchytný systém pre ľudí v núdzi. Sú dokonca ochotné vytvoriť ho, ale potrebujú finančnú podporu z rozpočtov samospráv. Vedia, že niekedy stačí aj málo. Pocit spolupatričnosti. Pocit, že niekto s nimi zdieľa ich trápenie a pomôže v čase, keď ony a ani ich rodiny už nevládzu. Keď budú môcť pracovať, požičané vrátia do fondu a z neho sa vytvorí pomoc pre iné rodiny v núdzi.
Nemajú to však komu povedať. Namiesto toho sa s potlačovaným hnevom prizerajú, ako osamelé ženy s rakovinou prichádzajú o byty, lebo po mnohých mesiacoch liečenia nemajú za čo platiť nájomné. Ako sa zadlžujú, keď musia cestovať za diagnostikou do Košíc, do Bratislavy, ba aj ďalej... Ako im nikto nepovie, že sa tam zdržia niekedy aj tri dni s napichnutou kontrastnou látkou a musia bývať izolovane. Ako im lekári len málokedy poradia, že majú nárok na prevoz sanitkou, aj keď ide o veľkú vzdialenosť, alebo ako ich zdravotné poisťovne odmietajú. No aj títo chorí ľudia sú voliči. Ale koho to zaujíma?
Autor: Aj chorí ľudia sú voliči
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
