Ad: Pracovníci fakultnej nemocnice bojujú o platy
Zamestnanci Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove
v utorok 17. januára vstúpili do štrajkovej pohotovosti. O probléme ste informovali vo vašom denníku. Na niektoré konštatovania by som rád reagoval. Jedným z dôvodov je fakt, že som sa v uvedenej nemocnici narodil. Druhým, tým vážnejším, je skutočnosť, že v nej dlhé roky pracovali moji rodičia - mama ako pôrodná asistentka a otec ako vodič sanitného vozidla. Ale ten tretí dôvod je najpodstatnejší - zúčastnil som sa ako vyjednávač prvého kola kolektívneho vyjednávania o kolektívnej zmluve na rok 2006. Som predsedom Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb a odborová organizácia pri prešovskej nemocnici ma do tejto pozície nominovala.
Ale k veci. Riaditeľ fakultnej nemocnice vo svojom vyjadrení tvrdí, že sled udalostí od ukončenia prvého kola vyjednávania až po stretnutie odborárov so zamestnancami nemocnice a vyhlásenie štrajkovej pohotovosti jasne napovedá, „že vopred mali všetko pripravené... Vedeli už dopredu, že rozhovory s nami budú viesť nekorektne." S prvou časťou tvrdenia sa dá súhlasiť. Stretnutie so zamestnancami bolo včas zvolané, aby získali informácie o priebehu kolektívneho vyjednávania. Zamestnanci, o ktorých mzdách sa rokuje, majú právo vedieť, aké sú postoje a návrhy oboch strán. To, že nespokojnosť zamestnancov vyústila do vyhlásenia štrajkovej pohotovosti, nie je dôsledkom postoja odborov, ale zamestnávateľa. Rozhodovať, resp. vyjednávať o mzdách zamestnancov zariadenia, v ktorom pracujú vysokokvalifikovaní špecialisti - lekári v tímoch so vzdelanými a zodpovednými sestrami, ktorí spoločne zachraňujú životy a zdravie nie je vec, ktorú možno brať na ľahkú váhu a riešiť mocensky!
S druhou časťou riaditeľovho konštatovania nemôžem súhlasiť. Odborári nemajú vo zvyku viesť rozhovory nekorektne a v tomto prípade nechám na posúdenie čitateľovi, či išlo o nekorektnosť. Predložený návrh kolektívnej zmluvy zo strany odborov obsahuje návrhy, ku ktorým v procese kolektívneho vyjednávania druhá strana argumentačne zaujíma stanoviská, výsledkom čoho nezvykne byť žiadna zo strán v pozícii víťaza. Ide o dohodu. Za nekorektné možno považovať, ak strana zamestnávateľa odmietne vyjednávať. A presne v takejto situácii sme sa 17. januára ocitli. Pán riaditeľ Biroš konštatoval, že mzdové náležitosti po 1. 1. 2006 bude riešiť Smernica o diferencovanom odmeňovaní, s ktorou už začal oboznamovať zamestnancov jednotlivých oddelení. (Ešte v ten deň sme mali možnosť jedno také sedenie sčasti absolvovať).
V Prešovskom denníku Korzár sa pán riaditeľ vyjadruje aj k podstate riešenia nového mzdového ohodnotenia. „Garantujeme im mzdy z minulého roka, len robíme 20-percetný prémiový bonus, ktorý dostanú, ak budú mať priaznivý hospodársky výsledok na oddelení", hovorí riaditeľ.
Jednoducho a jasne: garantuje 80 % mzdy a 20 % motivačný bonus je vlastne znížením mzdy! To, čo zamestnanec dostával ako mzdu v minulom roku, môže dostať aj v roku 2006 za predpokladu, že nemocnica sa nebude zadlžovať 150 resp. 200 miliónmi ročne aj v tomto roku. Len tak mimochodom, od januára sa zvýšili ceny plynu, elektriny, vody (zámerne nespomenieme ceny liekov, prístrojov apod.). Podmienkou pre to, aby mzdy v tomto roku neklesli, je dosiahnutie pozitívneho hospodárskeho výsledku a podľa pána riaditeľa sa tejto podmienky odborári boja. Som presvedčený, že obavy zamestnancov z možného poklesu ich zárobkov sú opodstatnené. Je však ekonomicky elegantným vysvetlenie, ktorým sa ale blysol pán zamestnávateľ, keď si zodpovedal na svoju vlastnú otázku, prečo sa odborári obávajú, že nedosiahnu priaznivý hospodársky výsledok: „Pretože kradnú lieky, obväzy. Lekári nevykazujú vykonané úkony tak, ako majú. Skrátka nemajú pocit spolupatričnosti k tejto nemocnici."
Keď som v úvode napísal, kde som sa narodil a kde pracovali moji rodičia, bolo to len preto, aby som len podčiarkol môj osobný postoj spolupatričnosti k tomuto zariadeniu (aj keď v ňom nepracujem). Podstatnejšie v tvrdení riaditeľa, a predpokladám, že si to zapamätajú všetci zamestnanci, aj neodborári, je verejné obvinenie, že zamestnanci vo všeobecnosti kradnú! To je podľa pána riaditeľa príčina 150- až 200-miliónového zadĺženia prešovskej NsP!
Pán riaditeľ, je toto korektné?! Koho to vlastne vyzývate, aby zmenil svoje myslenie? Nejakých odborárov, či zamestnancov? Aký je váš vzťah spolupatričnosti riaditeľa a poslanca, keď od štátnej akciovky je „už iba krok k tomu, aby prišiel súkromný vlastník", ktorý sa určite nebude baviť s nejakými odborármi o platoch?
Pán riaditeľ určite vie, že „súkromný vlastník" nie je ničím novým na Slovensku. Súkromný vlastník nielen na Slovensku, ale aj v celom rade štátov EÚ vystupuje ako sociálny partner a s odborármi o procese kolektívneho vyjednávania o platoch rokuje. Slovnaft i Volkswagen u nás sú toho príkladom.
Odporúčanie pána riaditeľa - zamestnanci musia predovšetkým zmeniť svoje myslenie, je v týchto súvislostiach prinajmenšom čudné, presnejšie zavádzajúce. Zmeniť svoje myslenie o zamestnancoch musí predovšetkým pán riaditeľ nemocnice.
Ešte poznámka k „pocitu spolupatričnosti". Osobný pocit spolupatričnosti k zdravotníckemu zariadeniu je nielen pre zamestnanca tohto zariadenia, ale ani pre občana mesta či okolia laxnou kategóriou, či nič nehovoriacou frázou. Nie každému ležia na srdci osudy vysokej školy, ale osudy či reálne možnosti nemocnice poskytujúcej zdravotnícke služby sa potencionálne dotýkajú každého, kto si v ťažkých životných situáciách musí nárokovať na ich služby. V tom sa pocit spolupatričnosti stáva vzťahom nielen zamestnaneckým, ale celospoločenským.
Andrej Kučinský, Prešov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
