Životnosť domu, v ktorom majú útočisko ľudia v krízovej situácii, často rovno z ulice, končí totiž v máji tohto roku. Obyvatelia Ulice Pod Táborom však s týmto zámerom nesúhlasia. Žiadajú o preloženie azylového domu do inej časti mesta. Svoj nesúhlas vyjadrili aj v petícii, ktorú 20. januára odovzdali v podateľni mestského úradu.
„Ako sme pôvodne nesúhlasili s umiestneným neprispôsobivých občanov v blízkosti našich obydlí, tak nesúhlasíme ani teraz. Ako susedia máme na toto rozhodnutie právo," oznámili mestu. Zároveň v petícii, ktorú podpísalo 83 občanov, tvrdia, že majú zaznamenaný celý rad prípadov, kedy boli obyvateľmi azylového domu obťažovaní, napadnutí a okradnutí. „Stávame sa rukojemníkmi," vyhlasujú.
Svoj nesúhlas dali najavo aj verejne a to na stretnutí, ktoré sa konalo v utorok. Zišlo sa na ňom do 40 obyvateľov. Zhromaždenie bolo značne emotívne. Prešovčania dávali nahlas najavo svoju nespokojnosť: „Behajú nám tu potkany," argumentovala istá pani. Ďalší obyvateľ sa posťažoval: „Mňa prepadli. Je to tu veľmi nebezpečná zóna." Predseda petičného výboru Vojtech Marcík zdôraznil: „My občania bývajúci Pod Táborom sme proti tomu, aby sa nám tu postavilo geto. Obťažujú a prepadávajú občanov i deti. Chodia kradnúť do záhrad. Takto to ďalej nejde." Hovoril aj o tom, ako napadli jeho: „Najprv chceli odo mňa drobné, povedal som, že nemám a dostal som ranu do hlavy. Ostal som ležať na zemi. Keď som sa prebral, bol som okradnutý. Polícia prípad vyšetrila tak, že to boli mladiství. Ale ja sa pýtam, kto zodpovedá za mladistvých?"
„Aj mne zbili manžela, bolo ich aspoň pätnásť," s plačom na krajíčku sa pridala Petra Gálová. „Ja mám sedemnásťročné vnučky a musím ich doprevádzať, lebo ich obťažujú," posťažovala sa zase staršia pani. Jej Patrícia a Lucia F. pre Korzár povedali: „Stalo sa, že prišli ku mne a vyťahovali svoje prirodzenie. Potom ma chceli obchytkávať. Kamarátku zase jeden chytil medzi nohy. Samé sa bojíme chodiť." Ďalší občan povedal: „Mne vošli do záhrady a čo bolo železné, to zobrali. Odpoveďou polície bolo, že to boli deti. Potom za mnou prišli a do očí sa mi vysmiali, vraj ujo, mali ste krásne železo, vyše tisíc korún sme za to dostali."
Božena Hoňková zase podotkla, že jej z dvora ukradli bicykel. Zapojil sa aj spoluvlastník tamojšej predajne áut, ktorý zdôraznil, že vie o viacerých podnikateľských zámerov tejto lokalite, avšak za súčasného stavu sa neuskutočnia: „Pritom sme krajské mesto, sme blízko centra, blízko stanice a tiež blízko najväčšieho sídliska Sekčov."
Na stretnutie došli aj dvaja obyvatelia azylového domu - Marián Tuleja a Jozef Balog. Posťažovali sa, že v budove im nesvieti na chodbe ani jedno svetlo. Takisto sú porušené sprchy, batérie a WC. Pred rokmi bol dokonca v budove požiar, ktorého následky, ako uviedli, znášajú dodnes. Obaja žiadajú od spoločnosti Prešov Real štatút správcov: „Urobili by sme poriadok. Nespratníkov by sme držali nakrátko." Priznali však, že sťažujúci sa občania majú v mnohom pravdu: „O prepadávaní síce nevieme, ale znečisťovanie okolia sa robí. Niektorí dokonca vyhadzujú všetko z okna."
Zdôraznili, že ani oni nechcú, aby sa postavila montovaná provizórna stavba. Najradšej by išli do normálneho bytu: „Veď tri roky tu bývame s rodinou. Je to sadrokartón a máme strašnú zimu. Mesačne pritom platíme dvetisícpäťsto korún. A nie sme neplatiči."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
