dôstojne rozlúčila vo svidníckom Dome smútku a jej ostatky pochovali na tamojšom cintoríne vedľa manžela a príbuzných. Jej život a tvorba boli totiž úzko späté práve so Svidníkom, kde dodnes žije jej 63-ročná dcéra Tamara.
Eva Bissová sa narodila 18. 6. 1920 v obci Jarabina v okrese Stará Ľubovňa, no detstvo prežila na Zakarpatskej Ukrajine. Po ukončení štúdia na Učiteľskom ústave v Prešove pokračovala na Ukrajinskej akadémii výtvarného umenia - súkromnej umeleckej škole Ivana Kuleca v Prahe.
Nejaký čas po skončení štúdia žila v Prešove. V tom čase napísala niekoľko divadelných hier, ktoré boli uvedené na doskách vtedajšieho Ukrajinského národného divadla. Zachovalo sa aj viacero malieb z prostredia historických uličiek mesta, Cemjaty i medzi Prešovčanmi obľúbeného Stromoradia. Ilustrovala tiež ukrajinské časopisy Kolokoľčik a Priašivčina a v Ukrajinskom rozhlase pracovala ako hudobná redaktorka. Jednoducho, bola mladá, plná tvorivosti a snov.
Kraj pod Duklou ju však zlákal ako maliarku a presťahovala sa tam. Mimo maľovania náboženských výjavov v interiéri okolitých cerkví pôsobila aj ako učiteľka výtvarnej výchovy vo vtedajšej Ľudovej umeleckej škole vo Svidníku. Od začiatku 70-tych rokov až do svojej smrti žila v Prahe spolu so svojím manželom Orestom Zilynskym, významným ukrajinským literárnym vedcom a folkloristom, ktorý zomrel v roku 1976.
Vo svojom neľahkom, avšak tvorivom živote sa Eva Bissová venovala maľbe, kresbe, grafike, knižnej ilustrácii, scénickej a literárnej tvorbe. Bola autorkou mnohých zátiší, krajiniek aj portrétov. Známy je napríklad portrét národného buditeľa, básnika a kultúrno-spoločenského dejateľa Alexandra Duchnoviča. Mnohí návštevníci svidníckych Slávností kultúry Ukrajincov na Slovensku si pamätajú plagáty z prvých ročníkov tohto podujatia, ktoré vytvorila práve Eva Bissová. Jej rodná drotárska dedina Jarabina ju inšpirovala k namaľovaniu obrazu Starý drotár (1962), práve táto olejomaľba predstavuje tvorbu E. Bissovej v expozícií SNM-Múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry - Galérii Dezidera Millyho vo Svidníku.
Hoci v literatúre sa Eva Bissová preslávila ako prozaička, začínala drámou. Niektoré divadelné hry vyšli aj knižne. Citlivo vnímala ľudské osudy aj v najkritickejších okamihoch, o čom svedčia jej zbierky poviedok Sto sedem moderných účesov (Sto sim modnych začisok, 1967) a Apartmán s oknom do hlavnej ulice (Apartman z viknom na holovnu vulycju, 1969), ktoré vzbudili u čitateľov veľký ohlas. Nesporne posunula ukrajinskú povojnovú prózu na Slovensku na vyšší umelecký stupeň. Jej tvorivý rozlet zastavili udalosti roku 1968.
V čase normalizácie v Československu až do roku 1985 nesmela publikovať. Jej posledná zbierka poviedok Krčma pod bocianím hniezdom (Šynok pid lelečym hnizdom, 1993) s množstvom námetov z reálneho života, dramatických situácií a svojráznym pohľadom na okolitý život bola vyvrcholením autorkinej literárnej činnosti.
"Mamička hrdinsky niesla svoj osud, nikdy sa nesťažovala napriek mnohým politickým príkoriam. Hoci bola roky pripútaná na lôžko, stále sa zaujímala o dianie v Čechách aj na Slovensku. Vravievala, že žije pre národ a rozvoj ukrajinskej kultúry," povedala nám jej dcéra Tamara.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
