čakať. Nechýbala pikantná príchuť škandáliku (na takú tlačovú besedu sa nezabúda), reprezentatívna zostava Očkovičových spriaznených duší i obdivovateľov, ale predovšetkým skvelé obrazy, ktoré sa len tak nevidia. Prvá signálna svetlica predznamenávajúca fakt, že to nebude iba prechádzka ružovým sadom, explodovala ešte pred samotnou vernisážou a tlačovou besedou, keď „Oko" jednoducho neprehovoril ani na hrozby, ani prosby istej televízie a v trende pokračoval aj pred ostatnými printovými médiami. Je to na diskusiu, prečo a či by vôbec mal takto umelec reagovať, lenže Očkovičova „licencia poetika" káže, ako veľmi výstižne podotkol kurátor výstavy Stanislav Šalko, hovoriť tvorbou a nie rečami. Napriek tomu sme sa dozvedeli, že jeho ústrednou témou nie je žena, ale hľadanie hermafrodita, čo pri niektorých výtvarných stvárneniach tejto témy iste prítomných pánov inšpirovalo k tomu, aby hľadali spolu s ním. Námetov bolo neúrekom.
Ale vážne. Očkovič nie je práve mediálny typ, čo mu však neuberá na sile výpovede. Prehľad celoživotnej tvorby (niežeby sme ho už pochovávali a na geriatrickú cenu je tiež ešte predsa len primladý) bol vskutku prejavom zrelého názoru na svet okolo nás. Ten Očkovičov je zasnený, sčasti bizarný, občas až ironicky karikatívny, ale v každom prípade oslobodzujúci, ale hlavne, a to je pre mňa najväčším prekvapením i prínosom zároveň, zvláštne jemný, chápavý a až s detskou čistotou odzbrojujúci. Očkovič síce burcuje a rebeluje, lenže neuráža, nezobrazuje prvoplánové témy ako tzv. čisté násilie, pseudoumenie, či konflikty, ktorých je v dobe stupídnych reality show až nad hlavu, lenže napätia je v jeho obrazoch nadmieru. Skôr sa snaží ukázať iný pól videnia vecí, než na ktorý sme zvyknutí - a nerobí kompromisy (nielen na tlačovkách!), čo je už skutočná vzácnosť.
Tematicky vskutku prevažuje v „Okovom" svete žena, nie však žena anonymná, ale veľmi konkrétna, citovo a intímne blízka. Nesporne veľký vplyv na jeho tvorbu má matka, ktorá zastrešuje ono chápanie zmesi láskavosti, opatery, blízkosti, ale aj konfliktu a svetonázorovej rozporuplnosti, jednoducho svet blízkej ženy. Medzi výraznými odkazmi v jeho tvorbe majú svoje miesto aj Lásky, lásky a láskolienky, ktoré sprevádzali, či duchovne sprevádzajú „Oka" prakticky permanentne. Nedá mi nespomenúť ani literárne vzory, či momentálne podnety, ktoré rámcovali ten ktorý moment jeho života. Očkovič jednoducho predstavil to, v čom je naozaj silný.
Výber predstavených diel bol reprezentatívny a reprezentatívne vybraný. V tomto treba dať klobúk dole tak pred autorom, ako aj pred kurátorom výstavy i samotnou galériou Átrium. Vernisáž sprvoti nenápadne a s pribúdajúcim časom čoraz viac výrazne spestrilo i hudobné trio hrajúce v zložení Ago - gitara, Laci - bicie a Lali - basa, ktorí si po „ujasnení" produkcie naozaj dobre zadžemovali. Očkovičova tvorba i názory sú neraz polemické, čo je dôkazom toho, že naozaj tvorí a nie iba troví čas i peniaze. Kontroverznosť, ktorá je druhou Očkovičovou dojkou, je však v jeho prípade úplne na mieste a nemá punc samoúčelnosti. Totiž trafené husi vždy zagágajú a už tisíce rokov neomylne mieria na juh a späť, ale ani jedna z nich sa nestane labuťou. V tom je ten rozdiel.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
