túžia tí, ktorým zdravie nebolo dopriate plným priehrštím. Veď aj oni chcú žiť ako ostatní, aj oni chcú prekonávať v živote čo najmenej zbytočných prekážok. Tiež chcú niekam patriť a nevyčnievať z radu len preto, že sú iní. Zvlášť, keď sú ešte deťmi a možno nimi aj navždy zostanú. Sami nedokážu urobiť dieru do sveta, ale stačí im maličká pomoc a dokážu divy.
Ochotu a schopnosť dívať sa na život pohľadom nezatieneným prízrakom choroby už takmer dva roky vytrvalo dokazujú deti zo Starej Ľubovne, pre ktoré spojenie Bez bariér znamená ešte čosi navyše - pravidelné stretnutia s kamarátmi s rovnakými problémami a možnosť dokázať, že detská mozgová obrna, či Downov syndróm im síce zatvorili niektoré brány, ale nezlomili ich chuť žiť naplno.
S myšlienkou organizovať spoločné stretnutia zdravotne postihnutých detí a ich rodičov sa už dávnejšie začala pohrávať predsedníčka Zväzu zdravotne postihnutých v Starej Ľubovni Iveta Kundrátová. Sama veľmi dobre vie, čo znamená mať dieťa, ktoré nie je ako ostatné. Dôverne pozná ten pocit, keď matka je ochotná bojovať proti celému svetu, len aby svojmu dieťaťu zabezpečila plnohodnotný život. Za každú cenu. „Hlavným dôvodom týchto stretnutí bolo vytiahnuť rodičov a deti na verejnosť. Najmä matky, ktoré sú stále zavreté doma. Dopoludnia, kým sú deti v špeciálnej škole, sa starajú o domácnosť, potom sa venujú svojej ratolesti. Na návštevy im určite nezvýši čas. Tu majú možnosť vymeniť si skúsenosti, ale aj prísť na iné myšlienky a uvedomiť si, že podobný problém majú aj priateľky a známe, s ktorými sa možno dávno nevideli. Tak ako chlapi si dokážu podebatiť pri pive, pre nás sú práve tieto stretnutia zároveň príležitosťou, kde sa môžeme porozprávať o problémoch, pospomínať na spoločné zážitky, poradiť sa, kde čo lacnejšie nakúpime, alebo čo doma navariť a upiecť. To všetko bez toho, aby sme niekde odložili svoje zdravotne postihnuté deti," zdôrazňuje I. Kundrátová.
Z príležitostných stretnutí sa aj vďaka spolupráci s Ľubovnianskym osvetovým strediskom postupne stali pravidelné pondelkové schôdzky plné radosti a nových dojmov. Deti sa vždy vrelo zvítajú, silno vystískajú a netrpezlivo čakajú, kedy sa zase otvoria dvere klubovne a príde ďalší kamarát. Spoločne sa hrajú, kreslia, navliekajú korálky, modelujú a s pomocou rodičov dokonca vyrábajú rôzne milé maličkosti. Nie každému sa podarí umelecké dielo, ale tu je najdôležitejšia snaha. „Do výroby všelijakých drobností sa zapájajú aj rodičia, lebo nie všetky deti sú rovnako zručné. Málo je takých, že by ich výrobky boli naozaj výborné, ale to vôbec nie je dôležité. Všetky deti sa snažia, rodičia im pripravia základy, ony potom dopĺňajú to, čo vedia," zhodnotila Mária Leškovská z Ľubovnianskeho osvetového strediska.
Väčšina stretnutí sa odohráva v klubovni. Deťom i rodičom stačí pár metrov štvorcových voľného priestoru. Majú tam svoj vlastný svet, v ktorom si vytvoria nezabudnuteľnú atmosféru a cítia sa tam dobre. Za všetkých to potvrdzuje Marta Tyrpáková, matka dvadsaťročnej Janky, ktorá prekonala detskú mozgovú obrnu. „Je dobré, že niečo také tu vzniklo. Chýbalo nám to. S dcérou tu chodíme veľmi rady. Jej to v tomto kolektíve vyhovuje a mne tiež, pretože sa stretávam s rodičmi, ktorí majú také isté problémy ako ja. O všeličom sa porozprávame a zároveň sa dozvieme aj veľa praktických vecí zo sociálnej oblasti. Janka rada chodí medzi svojich kamarátov a mne tiež dobre padne, že máme kam ísť. Zvlášť medzi seberovných. Je to iné, ako keby sme išli medzi zdravé deti. Tam každé reaguje trošku inak. Jedno začudovane pozerá, druhé si robí posmešky. Tu je zdravotné postihnutie normálne, sme ako jedna veľká rodina."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
