veľkostí, tvarov a využití odborníkom. Zlaté kvety remeselníckym majstrom však dnes už nekvitnú. Zostali len dvaja. Jedným z nich je sedemdesiatštyriročný Ján Pavelčák.
Umeniu prepletania tenučkých prúžkov z dreva sa priúčal od mlada. "Môj otec zomrel v mladom veku, nestihol ma to naučiť. Niečo som pochytil od susedov, na niečo som prišiel sám. Nebolo na výber. Zamestnať som sa nemohol, lebo som sa musel starať o pôdu. Keď som chcel uživiť rodinu, musel som niečo robiť," spomína na ťažké začiatky J. Pavelčák.
Výrobný proces, na ktorého konci bola celkom obyčajná opálka, totiž vôbec nie je jednoduchý. Najprv treba zájsť do lesa a nájsť vhodné drevo. Najlepšia je lieska, ale v núdzi môže byť použiteľné čokoľvek. "Len aby to malo rovné a zelené palice. Musia byť hladučké, ak ich obhryzie zver, už z nich nie je nič. Na jednu opálku treba aj deväť poriadnych palíc," upresňuje opálkar.
Vhodné konáriky, niekedy dlhé aj viac ako jeden a pol metra, putujú rovno do špeciálnej pece. Tam sa musia zapariť, aby sa dali pohodlne ošúpať. Majster Pavelčák si potom sadne za svoj stolček. "Voláme ho 'džadek', lebo pripomína pokriveného žobráka, ktorému u nás hovoríme 'džad'," vysvetľuje. Keď je všetko pripravené, pustí sa do práce. Nekonečné hodiny delí prúty na čoraz tenšie pásiky. Musia byť dostatočne ohybné a zároveň aj dosť pevné. Zručný remeselník má mieru už v oku. Pripravené krehké prúžky nakoniec pozapletá tak šikovne, akoby to bola tá najjednoduchšia vec na svete.
V začiatkoch sa mu však neraz stávalo, že nedokončená opálka skončila v kúte. "Veru, zo začiatku sa mi nedarilo. Musel som počítať a keď mi nevychádzalo, aj desať razy som zahodil načatú opálku," s úsmevom priznáva čiperný dôchodca, ktorý si ešte pamätá na časy, keď sa týmto remeslom dalo aj celkom slušne uživiť. V okolitých dedinách bolo totiž dostatok gazdov, ktorí potrebovali koše na zemiaky, huby, zeleninu, či seno. "Žili tu i spišskí Nemci, bohatí gazdovia, ktorí mali svojich sluhov. A sluha, ten nešanoval. Hodil kôš hocikde, každú chvíľu niečo polámal a gazda musel kupovať nové. Keby som z toho chcel vyžiť dnes, tak drobné vši by ma zožrali," zasmial sa J. Pavelčák.
Výrobe užitočných predmetov sa dnes venuje skôr ako koníčku, no sem-tam sa mu podarí aj niečo predať. K svojmu stolčeku si však sadá každý deň, aby si obklopený vôňou dreva a obsypaný kučerami drevených stružlín krátil voľný čas. "Nuda pre starého človeka je nedobrá choroba. Tak si sadnem a strúham. Do lesa po drevo sa však už sám neodvážim. Mám ešte niečo v zásobe, ale keď mi synovia nedonesú drevo, prestanem robiť."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
