mať svoju ambulanciu, kde bude liečiť vyčesaných a vystríhaných pudlíkov, či vycvičených nemeckých ovčiakov. MVDr. Ivanovi Miklóšikovi sa sen z detstva splnil. V Margecanoch si v jeho ambulancii podávajú kľučku majitelia psov, mačiek a iných zvierat. I. Miklóšika poznajú všetky psy v Hnileckej doline.
Ako však vyplýva z rozhovoru so zvieracím lekárom, nie je všetko zlato, čo sa bliští. "Zverolekárom bol už môj otec. Od detstva som vídaval operácie psov, od mojich pätnástich rokov som pomáhal otcovi pri očkovaní týchto zvierat. Videl som iba tie zaujímavé veci, naopak, akosi som prehliadal, že môj otec vstáva ráno o 4. hodine, pretože musel ako zverolekár cestovať do susedných obcí na vtedajšie roľnícke družstvá k zvieratám," hovorí I. Miklošík.
Takzvaný vidiecky zverolekár strávi v ambulancii iba tretinu času, ostatný čas to je terén, čiže maštale s kravami, býkmi a koňmi.
Lekárom od ľudských pacientov relatívne nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Naopak, zvierací lekári majú rizikové povolanie a ako hovorí I. Miklošík, dokonca sú aj poistení. Veľmi nerád totiž spomína na to, ako ho kopol býk, chvíľu bol v bezvedomí a prebral sa pri nohách druhého býka. Zvieratá však predsa majú strach a rešpekt pred určitými záležitosťami. "Biely plášť je veľmi dobrá zbraň, napríklad pri ošetrení psov. Pre tieto zvieratá je to čosi neznáme, preto reagujú strachom. Naopak, pri kravičkách biely plášť narobí škodu, toto zviera nie je agresívne a útočné, ak ho chcem vyšetriť, biely plášť si radšej neobliekam. Ďalej psy zneistejú, ak ich majiteľ postaví v ambulancii na stôl. Strácajú totiž pevnú pôdu pod nohami," porovnáva.
To, že zviera je voči bolesti imúnne, sú vraj mýty. Všetky zvieratá vraj cítia bolesť tak ako ľudia. Na rozdiel od nás však cítia smrť, teda keď sa blíži ich koniec a taktiež vytušia blízkosť zverolekára a situáciu, kedy sa s ich telom bude niečo diať. "Spomínam si v Smolníku som koňovi išiel pichnúť injekciu. Okamžite, ako zbadal v mojej ruke striekačku, bránil sa so všetkých síl. Zvieratá konajú na základe pudov. Nikdy im netreba ukázať, že máte strach. Hlavne pes to vycíti a okamžite sa snaží byť pánom situácie," hovorí zvierací lekár z Margecian.
Ten najsmutnejší pohľad, aký si človek môže predstaviť, majú psy, keď sa blíži ich smrť. "Majitelia psov investujú veľa peňazí do bezbolestnej eutanázie. A je to správne. Naozaj je to smutné, keď sa musíme rozlúčiť so svojím štvornohým priateľom, ale ak je choroba silnejšia, bohužiaľ, inak sa nedá. Pes cíti, keď má umrieť, preto je dôležité, aby jeho koniec bol bezbolestný. Spomínam si, bol som u jedného pána, ktorý mal 14-ročného nemeckého ovčiaka. Bol už veľmi starý a chorý, preto sa majitelia rozhodli dať ho utratiť. Dotyčný ma ubezpečoval, že je to mierumilovný tvor, nikoho neuhryzol a nevie ani poriadne štekať. Hneď ako na zbadal, stiahol labky pod brucho a začal vrčať," spomína I. Miklošík na svoje zážitky z veterinárnej praxe.
A perlička na záver. I. Miklošík ako odborník tvrdí, že majiteľ vo veľkej miere vplýva na svojho psa a naopak, pes na svojho majiteľa. Každý chovateľ si vraj vyberá plemeno, ktoré je typovo podobné jemu. "Ten, kto má rád disciplínu a poriadok, si vyberie nemeckého ovčiaka. Iný, kto je výbojný a tvrdo ide za svojím cieľom, dá prednosť pittbulovi. Aj podoba zohráva svoje. Spomínam si na pána, ktorý choval briarda. Ukázal mi svoju čiernobielu fotografiu a tiež foto svojho psa. Z diaľky to vyzeralo, akoby šlo o jedného tvora. Briard je dlhosrstý, podobne jeho majiteľ sa pýšil bradou a fúzmi," porovnáva lekár, ktorého v okrese Gelnica pozná snáď každý pes.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
