predkovia, ktorí ešte nepoznali betónové džungle, televíziu, či internet, ale bohato si vystačili s drevenými domčekmi s pomaľovanými okenicami a vlastnoručne zhotovovanými a zdobenými krojmi. Žili obklopení vlastnou kultúrou, originálnou, nenútenou, bez šablón. Nemali autá, nepoznali značkové tenisky, či nápoje určujúce imidž. Ale mali slobodu. Svoju slobodu v živote i umení.
Folklór nie je len dokonalá choreografia na javisku. To len fenomén doby narušil vnímanie tradičnej ľudovej kultúry. Zúžil zorný uhol pohľadu na rovnicu folklór = hudba, spev a tanec. Jedným zo skupiny nadšencov, ktorí si dali za cieľ oprášiť tradície a ponechať ich v maximálne autentickej forme, je Vladimír Vnenčák z Kežmarku. Kedysi sa síce do folklóru veľmi nehrnul, ale dnes už dobre vie, čo chce. "V ľudovej kultúre treba rozlišovať pojmy folklór a folklorizmus, aj keď mne sa tieto slovíčka vôbec nepáčia. Folklór je to, čo kedysi normálne fungovalo, život, ktorý sa žil. Hudba, tanec a spev sa totiž nedajú oddeliť od ostatných zložiek hmotnej a duchovnej kultúry. O folklorizme sa hovorí vtedy, keď je 'folklór' prenesený zo svojho pôvodného prostredia, napríklad z krčmy na javisko. Ponúka divákom niečo upravené, štylizované, niečo s 'izmom'. Naším cieľom je čo najviac sa priblížiť pôvodnému folklóru, ktorý bol každodennou, bežnou súčasťou života na dedinách. Ľudia sa stretli, zaspievali si, zatancovali pri muzike, ktorá hrala tak, ako to videla u starých muzikantov, bez nôt a umeleckých škôl. Svojím spôsobom však v súčasnosti človek na javisku, aj keby sa neviem ako snažil autenticky spracovať folklór, bude vždy robiť folklorizmus. Práve z toho 'izmu' sa však snažíme dostať preč," načrtol Vlado.
Tanec je vraj preňho vynikajúci spôsob, ako sa odreagovať a vypustiť z hlavy všetky starosti. Lenže, ešte pred pár rokmi ho rodičia museli nútiť, aby vôbec chodil na prípravu do Maguráčika. "Začínal som s 'izmom'. No nie dobrovoľne a tiež nie veľmi talentovane. Na začiatku boli rodičia, príkaz z hora. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dal do tancovania. Aj to som bol asi najväčšie poleno. Predbehli ma aj tí, čo prišli až po mne," smeje sa dnes na svojich začiatkoch.
Na križovatke životných ciest si však nakoniec vybral pre seba ten správny smer. Začalo to rozhodnutím študovať národopis. Na pár rokov sa mu prechodným domovom stala univerzita v Nitre a práve tu sa jeho cestičky poprepletali s cestičkami tých správnych ľudí, ktorí ho presviedčali o tom, že tanec nie je len o choreografii. Postupne začal vnímať rozdiel medzi tancovaním na javisku a skutočným tancom.
"Bodkou za všetkým bol môj učiteľ tanca, ktorý ma za desať minút presvedčil o tom, že hoci som sedem rokov tancoval v goralskom súbore ako veľmi dobrý tanečník, po goralsky si vlastne vôbec neviem zatancovať a ani neviem, čo goralský tanec vlastne je. Práve takíto ľudia ma priviedli k autentike. Povedal som si, že už ma nikto neprinúti chodiť počas rozcvičky v súbore po krúžkoch a učiť sa nezmyselné choreografie. Dospel som k tomu, že je to zbytočná strata času. Bohužiaľ, mnohým dnešným folkloristom to takto vyhovuje a učia sa tancovať len pre javisko. Preto som sa radšej pridal k skupinke ľudí, ktorým sa páči hudba, spev a tanec v takej kráse, ako nám ich zachovali naši predkovia."
Jednou z prvých lastovičiek, ktorej skupinka mladých ľudí vďaka svojim aktivitám dala krídla, je škola tanca. Účastníkom ponúkajú úplne iný pohľad na prejav ľudovej kultúry. "Spolu s Danom Damerom sme so školami tanca začali v Poprade v spolupráci s Podtatranským osvetovým strediskom. Naším cieľom nie je naučiť presné choreografie, ale učiť tanec ako taký. Hanbu sme si nespravili, malo to dobrý ohlas," teší sa mladý tanečník.
Sám si svoje tanečné umenie už párkrát overoval na celoslovenskej súťaží Šaffova ostroha, organizovanej na počesť slávneho zemplínskeho tanečníka Juraja Šaffu. Ani tu sa však nedal zvábiť do pozície štylizovaného folkloristu. "Už dlhšiu dobu som chcel ísť na túto súťaž, ale nemal som nič pripravené, s čím by som sa prezentoval. Tak som sa rozhodol, že zatancujem Šaffov tanec. Nemal som však ani vhodný kroj. Zobral som si čižmy, ostrohy, no aj tie som si požičal, klobúk som si požičal tiež a vyšiel som na pódium v normálnych nohaviciach a tričku. To bola trúfalosť, ktorú dovtedy nikto nespravil, a asi už ani nespraví. V porote sú bohužiaľ často ľudia, ktorých veľmi nezaujíma, ako sa kedysi tancovalo, ale skôr sledujú štylizované úpravy. Mne ani nejde o to, či vyhrám, alebo nevyhrám, ale predovšetkým by som to chcel zatancovať tak, ako to tancoval Šaffa," kladie si za cieľ Vlado.
Viac ako úspech v súťaži si však váži čosi iné. "Najväčším ohodnotením pre mňa nebolo rozhodnutie porotcov o tom, že som sa dostal až na celoslovenské kolo. Najlepší pocit som mal vtedy, keď ma Dano Damer dotiahol medzi Ždiaranov, ktorí ma veľmi dobre prijali a donútili, aby som zatancoval nejaké sólo. Aj som zatancoval. Aj keď som v živote v Ždiari nebol, ale naučil som sa to podľa videozáznamu, na ktorom bol záznam tanca jedného skvelého tanečníka zo Ždiaru Mateja Pitoňáka. Keď som dotancoval a zišiel som z pódia, zastavila ma staručká babka s otázkou, kedy ma jej otec Matej Pitoňák učil tancovať. To ma vtedy až zarazilo, ale zároveň veľmi potešilo," dodal tanečník.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
