ľudia o ich vnútorných problémoch. Zvlášť v krajských strediskách. To prešovské ich rozhodne má. Na činnosť im totiž prispieva Prešovský samosprávny kraj (PSK) a ten ich rozpočet na tento rok výrazne okresal. Oproti minulému roku ho Úrad PSK znížil o 150-tisíc korún, čo je takmer likvidačný príspevok. Musia teraz hospodáriť s 350 tisíckami, no v ostatných krajských mestách majú na činnosť cez milión korún.
"V dôsledku toho okliešťujeme naše sociálne služby, respektíve obmedzujeme sa len na Prešov a nemáme ani dosť prostriedkov na mzdy špeciálne vyškolených pracovníkov strediska. Delegáti z Prešovského kraja doručili samosprávnemu kraju výzvu, aby podporila činnosť krajského strediska, ale zatiaľ sa tak nestalo. Odpovedali nám, že keď ušetria v druhom polroku, možno nám vyčlenia ešte nejaké financie," povedal nám s viditeľnými rozpakmi vedúci strediska Jozef Hlubovič (na snímke).
Faktom však je, že sa nespoliehajú len na štátne prostriedky. Predložili niekoľko projektov a aj tento rok vstúpia do partnerstva s Poliakmi v rámci cezhraničnej spolupráce. Vďaka zdrojom z projektov dnes majú slušne technicky vybavené krajské stredisko.
Na otázku, koľko nevidiacich a slabozrakých klientov evidujú a aké služby im poskytujú odpovedal, že v evidencii je 1500 ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Ich zaradenie do života je veľmi pomalé a problematické. Čo sa týka služieb, piati špeciálne vyškolení spolupracovníci musia s klientom pracovať nielen v stredisku, ale aj v domácom prostredí.
"Naši pracovníci klientom z celého kraja poskytujú profesionálne poradenstvo v mnohých smeroch. Učia ich chodiť s palicou, pracovať s optikou aj zvukom, orientovať sa v teréne aj domácom prostredí, naučiť ich základné zručnosti a samoobslužné návyky v ich domovoch. Je toho veľa a chce to trpezlivú prácu, ktorá sa nedá robiť len s dobrovoľníkmi."
Majú však aj menej negatívne skúsenosti. Po rokovaniach s riaditeľom Dopravného podniku mesta Prešov sa im podarilo uzavrieť dohodu, že sedadlá za vodičom budú vyhradené pre nevidiacich a označené nálepkou. Všetky vodiace psy sú totiž cvičené tak, že s nevidiacim nastupujú cez predné dvere a zaujmú miesto za vodičom.
"Mrzí nás, že nálepky s označením nám ľudia stále strhávajú. Na druhej strane oceňujeme hlasné oznamovanie zastávok v spojoch. Ešte by sem chceli dosiahnuť zvukové ohlasovanie aj na vonkajších zastávkach, aby nevidiaci počul, aký trolejbus, či autobus prichádza. Sme si vedomí, že je to drahá záležitosť, hoci vozidlá už majú na riadiacich paneloch časť technického vybavenia. Chýba už len špecifické prídavné zariadenie, ale to je veľmi drahé. Možno v budúcnosti," dodal Hlubovič.
Zaujímalo nás, s akými problémami sa nevidiaci obracajú na stredisko ÚNSS. Prípadne, ako ich ovplyvnili zmeny po novele zákona o sociálnej pomoci. Podľa slov šéfa krajského strediska, po uplatnení novely vo februári mali veľa negatívnych podnetov, keď ľuďom odoberali príspevky na opatrovanie v závislosti od príjmu rodiny. Po ďalšej novele v septembri ich znova prehodnotili a zväčša vrátili do pôvodnej výšky pred februárom 2004. V tomto prípade štát odstránil formálne chyby v dikcii zákona, ale horšie je to pri priznávaní kompenzačných príspevkov. "Ich schvaľovanie a výška je v kompetencii komisie, ktorá žiadosť posudzuje. Platia isté pravidlá, ale rozhodnutie býva často subjektívne."
Je tu však aj pozitívny prvok. Po viacerých rokoch má mesto zase vodiaceho psa. Doteraz boli dvaja. Jeden zahynul a druhého pred štyrmi rokmi vyradili zo služby. Teraz znova vídať v meste svetlého labradora s postrojom a označením SČK na obojku. Pridelili ho 36-ročným nevidiacemu mužovi, ktorý je napriek handicapu a vďaka vodiacemu psovi opäť aktívny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
