nikdy sa nepostavil na jeho štart. Nie preto, že by mu chýbalo nadšenie pre výkony či športový duch. Jednoducho nestíha. Pripraviť podujatie tak, aby organizácia neškrípala, zohnať povolenia, peniaze a zaistiť asi 50-členný štáb pomocníkov mu zhltne veľa času i energie. Tvrdí, že kolotoč príprav je niekedy vyčerpávajúcejší, ako samotný beh.
"Samozrejme, že som si trať párkrát prebehol, ale nikdy nie súťažne. Vždy týždeň pred pretekami idem na obhliadku trate, niekedy si ju celú odbehnem. Raz som mal čas, s ktorým som bol celkom spokojný," usmieva sa Laco Gancarčík. K organizovaniu Psotkovho memoriálu sa dostal doslova ako slepé kura k zrnu. Keď sa organizačným garantom pri treťom ročníku stal Športový klub IAMES Kežmarok, Laco bol akurát jeho tajomníkom. A tak mu všetko to vybavovanie a príprava prischli, že dnes si už vari nikto nevie predstaviť na tomto poste niekoho iného.
"Nie som bežec, ale tento druh horského krosu v náročných podmienkach uznávam. Trať má 25 kilometrov a keď spočítame všetky stúpania a klesania, bežci absolvujú 3 100 výškových metrov, priemerná výška, v akej sa pohybujú je 200 metrov nad morom. K tomu si treba primyslieť často tvrdé podmienky, neraz nám pri behu snežilo, chodník bol ľadový, museli sme v ťažkých úsekov sediel a prechodov istiť trasu fixnými lanami," popisuje peripetie príprav.
Tento rok si športová komunita pripomenula už dvadsiaty ročník Psotkovho memoriálu. Ten sa koná na pamiatku slovenského horolezca Jozefa Psotku, muža, ktorý 15. októbra 1984 stál spolu so Zoltánom Demjánom na najvyššej hore sveta. Z Everestu sa však už nevrátil. Zahynul vo veku 50 rokov. "Juzeka som poznal, párkrát sme sa stretli, ale nemôžem tvrdiť, že by sme mali nejaké spoločné horské zážitky. Viem, že bol dušou veľký športovec a jeho horolezecké výkony si dodnes vážim," hovorí Laco Gancarčík.
Domnieva sa, že Psotkovi ako nadšenému športovcovi by sa trasa memoriálu páčila od Sliezskeho domu bežci pokračujú cez Poľský hrebeň do Prielomu, okolo Zbojníckej chaty do Priečneho sedla, odtiaľ Malou Studenou dolinou na Hrebienok a magistrálou pokračujú späť k Sliezskemu domu. "Stretáva sa tu predovšetkým komunita ľudí, ktorí patria k horám, či už sú to horolezci, skialpinisti, vysokohorskí nosiči alebo záchranári. Tento beh je výbornou prípravou na naberanie kondície," vysvetľuje Laco Gancarčík.
O pohybe v horách vie svoje. Veď s horolezectvom začínal, keď mal vari 16 rokov. Keď rukoval na vojenčinu, deň predtým si s kamarátmi vyliezol známu Hokejku v západnej stene Lomnického štítu. "Bola to taká rozlúčka so slobodou. Nikdy som nevnímal lezenie ako výkonnostnú záležitosť, vždy som to robil kvôli pocitu radosti, tešilo ma to a takýto postoj vo mne zostal dodnes," hovorí Kežmarčan. Dnes už ťažko loví v pamäti, ako sa vlastne k horolezectvu dostal, s istotou však vie povedať, že za mnohé môžu Tatry. "Vyrastal som v malej dedinke pod Tatrami, len čo som ráno otvoril oči, videl som ich. Bol som zvedavý, chcel som ich spoznať, vidieť, čo v ich je, aké sú zblízka. A keď som začal čítať knihy o horolezcoch, už boli moje sny jednoznačné chcel som byť horolezec," usmieva sa Laco Gancarčík.
Dodnes mu hory nedajú pokoj a napriek pracovnému tempu a vyťaženiu si vždy dokáže nájsť čas na pekný výlet. "Ja už vyhľadávam cesty, ktoré sú vyslovene pekné, človek má v nich radosť. A raz do roka s kamarátom Milom Neumannom chodíme do Álp. Netvrdím, že nesnívam aj o niečom vyššom, ale uvidíme, čo z toho bude." Aj nedávne okrúhle jubileum slávil ako inak - v horách. Naložil si na chrbát vynášku a 55 kíl nákladu vyniesol na Zbojnícku chatu. "Pri takej námahe, podobne ako napríklad pri zimných cestách v Tatrách, alebo pri skialpinizme, si dokážem dokonale oddýchnuť. A o to pri všetkých mojich horských aktivitách ide spojiť potešenie z pohybu s oddychom," poznamenal Laco Gancarčík.
Ešte nedávno sa tváril, že s organizovaním Psotkovho memoriálu sa lúči. Vraj sa už "obohral". Tesne po skončení jeho 20. ročníka však už tak rozhodne nevyzeral. "To sa opakuje skoro každý rok, tesne pred akciou mám pocit, že už to nikdy nechcem robiť a keď sa skončí a sú dobré ohlasy, neviem povedať, že to už robiť nebudem," smeje sa vlastným rozhodnutiam. Nádej, že Laco Gancarčík ako duša Psotkovho memoriálu vydrží preteky ťahať aj ďalších pár rokov, teda ešte neumrela.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
