halu sa jej zaplniť nepodarilo, ale na idoly svojej mladosti sa prišlo pozrieť zopár stoviek zvedavcov, ktorým sa kapela odvďačila parádnym výkonom. Nezmysel? Iste, nie je to možné. V prípade O-zone si to dovolíme tvrdiť s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou. Alphaville však nie je O-zone. Všetky hity kapely Alphaville majú 20 rokov. Toľko, ako skupina samotná. Napriek tomu stále tvorí, nahráva, často koncertuje a na spevákovi Marianovi Goldovi (na snímke) vidieť aj chuť a entuziazmus pri vykonávaní tej práce, ktorá ho baví.
„Žiadny umelec sa nechce uspokojiť len s tým, čo už vytvoril. Takisto ja sa nikdy nepokúšam napodobňovať piesne, čo som už zložil," odvetil M. Gold na otázku Korzára, či zloží ešte niekedy hit, ktorý by prekonal dvadsať rokov staré šlágre ako Forever Young, Sounds Like A Melody či Big In Japan. „Robím taký druh hudby, ktorý milujem, a ktorý môžem následne dať ďalším ľuďom. Je to tiež vizitka o umeleckej dôveryhodnosti. Keby to tak nebolo, skončil by som. Hrám takú hudbu, akú chcem hrať, nie takú, akú musím, lebo to by prestalo byť viac zábavné," pokračoval.
Prešovský koncert prekonal očakávania. Alphaville bol o triedu lepší, než pred dvoma rokmi v Trenčíne. Paradoxne, tam bolo plno, prešovská Mestská hala bola zaplnená redšie. Publikum však bolo vďačné, vo výbornej kondícii spievajúcemu Goldovi a jeho spoluhráčom sa ušlo zaslúžených ovácií. „Je tu nádherne. Nie sme na Slovensku prvý raz, boli sme tu už predtým. Naposledy som tu mal ´nehodu´ s nohou, na koncerte v Trenčíne," podotkol Marian Gold, pre ktorého je najväčším relaxom vždy to, keď sa hrá so svojimi deťmi.
„V tejto chvíli pripravujeme nový album, pracujeme na ňom, máme veľa demonahrávok. Predpokladám, že na trhu by sa CD mohlo objaviť v roku 2005. Aj na koncerte zahráme nejaké piesne z budúceho albumu," konštatoval líder Alphavillu.
Vidieť, že kapelu baví hrať aj po toľkých rokoch. Svoj výkon podoprel Alphaville vlastnou zvukovou a svetelnou technikou (vážila cez 20 ton) a koncert dopĺňala vkusná videoprojekcia. Dvadsať rokov pôsobenia na scéne považuje M. Gold za zázrak: „Snažím sa to robiť to, čo viem. Cestujem, nahrávam piesne, koncertujem, vydal som sa na umeleckú dráhu, ktorá ma uspokojuje. To je fantastické. Verím, že to budem robiť aj nasledujúcich dvadsať rokov."
Vedel, keď bol mladý, že bude spevákom? „Vôbec. Keď som mal 16 rokov, spieval som v cirkevnom zbore. Nemyslel som si, že zakotvím v pop-music. Bol som však veľkým fanúšikom hudby, počúval som mnoho interpretov. To bola akási predpríprava na to, aby som sa stal spevákom."
Najväčší zážitok na Slovensku mal Marian Gold v kostole, keď sa so spoluhráčmi prvý raz v živote dostal sa až k veľkému organu. „Absolútne skvelé - nádherná hudba. Bol to okamih, na ktorý určite nezabudnem," pochvaľoval si spevák, ktorý v poslednom čase najradšej počúva gitarovú hudbu.
A čo slovenskí interpreti? Pred dvomi rokmi poznal len Janu Kirschner. „Keď sme išli z Košíc do Prešova, tak sme v aute počúvali Richarda Müllera. Veľmi dobrá hudba, páčilo sa mi to," povedal nám M. Gold, ktorého dokáže inšpirovať hocičo: „Môže to byť kostol, zvuk kostolných zvonov, ale napríklad aj jedlo. A to aj slovenské, halušky mi chutia. Nechutia však ďalším členom kapely, čo bude asi tým, že oni sú Angličania."
A aký je najväčší sen speváka skupiny Alphaville? „Mojím najväčším snom je urobiť moje deti šťastnými."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
