krompašský rodák. Práve tomuto významnému predstaviteľovi katolíckej moderny sa po rokoch exulantského života podarilo vrátiť domov, i keď iba symbolicky do pamätnej izby. V jej priestoroch okrem neho našli svoje miesta aj ďalší traja významní Krompašania Janko Slovenský, Július BarčIvan a Vavrinec Koch. Pre všetkých Krompašanov, ale nielen pre nich tak vznikol stánok, ktorý je hodný mena všetkých jeho obyvateľov. V deň otvorenia pamätnej izby nechýbali na slávnosti všetci tí, ktorí sa o jej otvorenie pričinili, či tí, ktorí napríklad osobne poznali Mikuláša Šprinca. Medzi nimi aj jeho neter Melánia Cvengrošová, rodená Franková.
"Miklóš Báči, ako sme ho všetci v rodine volali, bol vzácny človek. Poznala som ho do svojich ôsmich rokov, ale neskôr sa už na neho nepamätám. Odišiel do školy a v babkinom dome som ho už viac nevídala. Ani som sa s ním už viackrát nestretla. No moja mama, jeho sestra, mi o ňom veľa rozprávala. Najradšej som však mala spomienky mojej babky. Starý otec robil v niekdajšej Rymomuránskej spoločnosti, kde vozil jej majiteľa na koči. V bielych rukavičkách mu nosil poštu na striebornom podnose. Tam prišiel na svet aj Mikuláš. Moja mama mala vtedy už 10 rokov. Keď sa malý Mikinko narodil, pani riaditeľová ho chcela vidieť. Babka ho preto ráno vykúpala, nakojila, ale nakoniec zatvorila do skrine, lebo sa hanbila, že nemá pre neho ani len postieľku. Pri siedmich deťoch sa to ani nedalo. Moja mama strážila pri skrini, aby sa mu nič nestalo. Keď však prišla na návštevu riaditeľova manželka a pýtala sa na Mikinka, babička nevedela, čo má povedať. Vtom sa však zo skrine ozval silný krik a Mikuláš dal vtedy o sebe prvýkrát vedieť. Na druhý deň prišiel pred dom krásny kočiar s kolískou a detskou výbavou. Takže tak bol malý Mikuláš privítaný na tomto svete," približuje jeho neter, ktorá dlhé roky pôsobila v Krompachoch ako učiteľka a ktorá tak trocha ako jej strýko odišla do dôchodku v iný kraj.
Ako ďalej spomína, Mikuláš po skončení meštianskej školy v Krompachoch odišiel študovať do spišskokapitulského bohosloveckého seminára. Neskôr sa stal riaditeľom Slovenskej katolíckej akadémie v Bratislave, no v roku 1946, potom, čo je ako predstaviteľ katolíckej moderny prenasledovaný, emigruje do Ameriky. "Keď odišiel preč do Ameriky, všetko bolo akési tabu. Aj v rodine. Babka stále iba plakala. Vedela som, že je v Amerike, ale ako malá som nevedela, kde to je. Raz, keď som prišla do Šprincovcov k babičke, vybehla som hore za plot, kde sme spolu s ostatnými vnúčatkami spravili dedkovi dieru do plota, a bežala hore na Fuchsübel. Verila som totiž, že na jeho samom vrchu je Amerika, kde stretnem uja Mikuláša. No bol to iba detský sen. Neskôr k nám domov chodili aj listy od neho, ale nikto nesmel vedieť, že nám píše. Podpisoval sa ako páter Nikolaus. Babička vždy smútila a nakoniec v žiali za synom aj odišla. Bola to nesmierne múdra a láskavá žena," približuje so smútkom v očiach pani Melánia a zároveň zdôrazňuje. "Ujo Mikuláš musel odísť. Ak by ostal, zatvorili by ho a slovenský národ by prišiel o jeho krásne verše. Aj dnes po nich vždy rada siaham. Oddýchnem si pri nich a čerpám z nich silu pre život v tomto svete. Čo báseň, to vzdych. On vo svojich básňach stále plače, žiali a túži po rodisku. V cudzom svete musel dožiť svoj život a nepodarilo sa mu vrátiť späť. Až teraz, z čoho mám obrovskú radosť. Škoda len, že sa toho nedožila jeho mama," dodáva Melánia Cvengrošová.
Katolícka moderna sa v literatúre objavuje v druhej polovici tridsiatych rokov minulého storočia a dostáva sa do čela básnického pohybu. Išlo o poéziu intelektuálne náročnú, reflexívnu a meditatívnu. Z jedenástky najvýznamnejších predstaviteľov bola takmer polovica emigrantov. Medzi nimi aj Mikuláš Šprinc, ktorého viac ako 20 básnických zbierok vychádza už za hranicami. Pričinil sa o založenie Slovenského ústavu v Clevelande a v roku 1979 bol vyhlásený za Muža roka. V novembri si pripomenieme jeho nedožité 90. narodeniny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
