Ako mi môj priateľ Tomáš zachránil život
Aj keď to nie je o mne, je to o mojom dobrom priateľovi Tomášovi. Bolo to v deň zberu papiera. Môj kamarát prišiel po mňa, pretože sme mali odniesť papier do školy.
Michal doniesol vozík, do ktorého sme naložili papier. Išli sme do školy. Cestou sme stretli Lukáša. Poprosili sme ho, aby nám pomohol s vozíkom. Takže sme išli všetci traja do školy.
Keď sme prišli do školy, museli sme čakať, kým prídeme na rad. Konečne sme sa dočkali. Keď pani učiteľka odvážila papier, išiel som do školy, lebo som si zabudol v skrini vetrovku. Michal odišiel k starej mame vrátiť vozík. Vtedy som si spomenul, že mám pripomenúť, že je rodičovské združenie. Sadol som si na bicykel a ponáhľal som sa Školskou ulicou.
Zamával som priateľovi Tomášovi Adamcovi a mojim dvom spolužiakom Lukášovi a Janíkovi. Asi v polovici cesty som zistil, že som zlomil brzdy. Na zákrute bol veľký kopec piesku. Smeroval som rovno na ten kopec. Keď som cez neho preletel, ocitol som na zemi. Priateľ Tomáš rýchlo pribehol ku mne. Zistil, že som zranený, silno krvácam a mám rozbitú hlavu. Rýchlo od Rimbalovcov zatelefonoval a priniesol mi uterák. Pribehli ku mne aj moji spolužiaci Lukáš a Janík. Janík išiel po môjho otca. Ten prišiel na bicykli. Pribehla ku mne triedna učiteľka pani Šutáková. Asi po piatich minútach prišla sanitka. Naložili ma do nej, ošetrili a odviezli do nemocnice. V tento deň mi veľmi pomohli Tomáš Adamec a moji dvaja spolužiaci Lukáš Koky a Ján Andraši.
Do nemocnice ma prišli navštíviť moja triedna učiteľka Šutáková a moji spoužiaci Mária Kravjanská a Ján Penták. Keď ma z nemocnice prepustili, každý deň ma prišli spolužiaci navštíviť. Priateľ Tomáš Adamec, študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, mi pomohol, privolal rýchlu pomoc. Aj touto cestou mu ďakujem, že nestratil duchaprítomnosť a bol mi nápomocný. Narodil som sa 17. novembra 1989, ale aj 24. apríla 2004.
Dominik Zumer, VIII A, Základná škola v Markušovciach.
List bol zaradený do súťaže Detský čin roka 2004
Príhoda z lesa...
V jednu sobotu sme sa vybrali spolu s bratom do lesa na maliny. Hneď na okraji sme sa pustili do zberu. Ako si tak zberám, zrazu počujem volanie. Spozornel som. Volanie sa opakovalo a ja som začal volať na bratranca. Šiel som za jeho hlasom a našiel som ho v jame. Veľmi plakal. Povedal mi, že má zlomenú nohu a nemôže chodiť. Rýchlo som utekal pre pomoc. Zavolal som jeho ocka. Otec ho okamžite odviezol na pohotovosť, kde mu nohu ošetrili a dali do sadry. Hneď, keď sa vrátili, mi prišiel jeho ocko poďakovať. Bol som rád, že sa všetko dobre skončilo.
Dalibor Holub. VI. A, Špeciálna základná škola v Spišskej Novej Vsi
List bol zaradený do súťaže Detský čin roka 2004
Banky a poisťovne nám netreba školy a nemocnice áno
Vo vašich novinách ma zaujal článok, v ktorom píšete, že deti sa v Spišskom Podhradí učili v triedach, kde bola dvestoročná zhnitá podlaha. Niekoho cudzieho, kto nepozná slovenské pomery mi táto skutočnosť prekvapila. My, Slováci, sme si však už na takéto perličky v školstve zvykli. Nie iba školstvo, kde nadobúdajú vedomosti naše deti, teda budúce slovenské mozgy ale aj zdravotníctvo je na zaplakanie alebo na smiech. Všade chýbajú peniaze. Len škoda, že najviac to vidieť vo sférach, ktoré sú pre budúcnosť Slovenska viac ako dôležité. Veď bez nemocníc lekárov a poriadne vybavených škôl sa nezaobídeme. Určite sa však zaobíde slovenský národ bez luxusných sídiel bánk, poisťovní ale aj kostolov a farských úradov, ktoré rastú po revolúcii ako huby po daždi.
G. Kandrová, Spišská Nová Ves
Autor: mb
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
