v rytme klopýtkania konských kopýt. Dlhoročné stredisko jazdeckého športu i miesto na relax. Pre asi tri desiatky ušľachtilých zvierat však Kvetnica znamená ešte čosi navyše. Domov. Útočisko. Kúsok vlastného sveta a výbeh s nádherným výhľadom na štíty Tatier. K tomu všetkému ešte chutné jedlo, starostlivosť a pár metrov štvorcových súkromia v stajni.
Stačí sa prejsť medzi boxmi a z každého sa spoza brány díva iný kôň. Iná bytosť s hlbokými hnedými očami, v ktorých sa zračí tu plachosť, tu hrdosť, tam zase zvedavosť, či ľahostajnosť. Prechádzajúc medzi nimi stojíte odrazu na prahu ich sveta a oni sa s vami hrajú. Stávate sa súčasťou čohosi, čo netreba chápať. Stačí to precítiť.
Vchádzate medzi nich ako cudzinec a práve vám patrí uvítacie divadlo. Hlavnú úlohu hrajú kone a volia si i žáner. Niektoré sa hrdo vztýčia v celej svojej kráse a uprene sa na vás zadívajú s neskrývaným sebavedomím, kým iné len nesmelo naťahujú hlavu a nozdry sa im chvejú v snahe zistiť o cudzincovi čo najviac. Poniektoré zase ledabolo pohodia hlavou, ponatriasajú hrivu, zavlnia chvostom a nonšalantne nastavia zvedavému pozorovateľovi zadnú časť svojho tela. Každý z nich je jedinečný, každý je osobnosť. A každý má vlastnú dušu.
Aby ju aj kvetnické kone mali na správnom mieste, každý z nich má majiteľa alebo aspoň prenajímateľa, ktorý svojmu štvornohému miláčikovi zabezpečuje všetko, čo potrebuje. Zdá sa, že všetko môže bezproblémovo fungovať. Lenže ešte je tu ktosi veľmi dôležitý. Nenápadný, a predsa nenahraditeľný. Želiezko, čo spája všetky ohnivká. Ján Husár. Mladý muž, ktorý s týmito koníkmi trávi najviac času. "Som tu kŕmič, tréner, ošetrovateľ, záhradník, upratovačka i veterinár," smeje sa pri otázke o náplni svojej práce. Za dlhé roky, ktoré už pri koňoch strávil, sa veľa naučil. Je jedným z tých, čo dokážu formovať zložité konské duše.
Kone spoznal už ako dieťa. Jeho otec robil trénera a predsedu jazdeckého oddielu vo Veľkej Lomnici a tam sa to všetko začalo. "Dá sa povedať, že od narodenia som bol pri koňoch. Páčili sa mi, nebolo v tom žiadne nútenie, bolo to úplne prirodzené. Jazdiť som začal, keď som mal asi osem rokov. Najprv som robil voltíž. To je základ pre všetkých, čo chcú jazdiť. Je to cvičenie na neosedlanom koni, kde jazdec získava istotu a stabilitu a neskôr môže pokračovať ďalej a venovať sa drezúre alebo skákať parkúr. Práve parkúrové skákanie ma najviac chytilo a skáčem už 25 rokov. Podľa mňa je to najelegantnejšia disciplína a aj človek musí zapracovať, aby s koňom dosiahol dobrý výsledok," poodhalil J. Husár kúsok zo svojho súkromia.
Po krátkom čase dokázal sebe i okoliu, že veru vsadil na "správneho koňa". Šikovnosť, obratnosť a súzvuk s koňom pri parkúrovom skákaní mu priniesli nejednu cennú trofej na viacerých významných súťažiach. Stupienky víťazov však preňho nie sú najdôležitejším cieľom. "Netreba vyhrať, treba mať dobrý pocit zo skákania. S tým idem na každý pretek, to je najdôležitejšie. Dobrý pocit mám, keď viem, že kôň išiel pokojne, kľudne do všetkých skokov a aj keď nevyhrám, nevadí," úprimne sa usmeje skúsený jazdec.
Už nespočetne veľakrát sa vyšvihoval do sedla, cítil vietor na tvári a vo vlasoch a zabáral prsty do konskej hrivy. Od prvého stretnutia s koňmi sa v ňom zakoreňoval mocný cit, čo dokáže preformovať srdce do tvaru podkovy. Srdce, ktoré nedokáže žiť bez koní.
Ján Husár nemusí víťaziť. Stačí, že sa môže o kone starať. V Kvetnici má roboty viac než dosť. Každodenná starostlivosť i príprava koní na preteky mu zaberajú skutočne veľa času. Popri tom všetkom stíha ešte šéfovať aj jazdeckému klubu v Liptovskej Tepličke. "Je to obrovský požierač času. Som tu od rána do obeda a od obeda do večera. Keď mám náhodou voľno, tak ešte musím prísť, lebo svojho koňa musím obriadiť. Sú dni, ktoré sú pohodové, príjemné, aj keď je veľa roboty, ale všetko klape. Svoju robotu si človek musí spraviť. Nedá sa to odložiť a odísť. Nemôžem nedať koňom žrať len preto, že sa mi nechce. Ale sú aj dni, kedy na človeka všetko padá. Vtedy treba zavrieť oči a uši a nejako to zvládnuť," nedá sa znechutiť mladý muž.
Práca s ušľachtilými, no svojskými zvieratami však vôbec nie je jednoduchá. "Ľudia, ktorí do toho nevidia, si myslia, že je to len pekné, rozprávkové, ale kone vedia byť pekné potvory. Keď mi šliapnu na nohu alebo nechcú ustúpiť, často im aj ponadávam. Vedia byť aj prítulné, ale kôň sa tiež snaží využiť človeka, nikdy nič nespraví zadarmo. Niekedy treba pokričať, niekedy stačí mrkva alebo chlieb. Sú kone, ktoré treba postrašiť aj palicou, ale netreba ho biť, stačí len zdvihnúť, už vtedy to má účinok. A sú kone, na ktoré krik pôsobí zle. Skôr ich presvedčím pohladkaním a dobrým slovom. Popri tom všetkom musím byť aj konský psychológ," smeje sa J. Husár.
Ani táto "funkcia" mu však neposkytne maximálnu istotu a občas sa sám nestačí diviť, aké prekvapenia dokážu kone pripraviť. "Raz sa stalo, že dva kone boli vo výbehu a zmysleli si, že idú na Sídlisko Juh na pivo. Ako sme na to prišli? Skrátka išli po tej ceste, kadiaľ sa chodí na pivo. Ledva sme ich zastavili. Teraz sa na tom smejeme, ale vtedy to z môjho hľadiska moc humorné nebolo."
Raz darmo, aj kôň má právo na vlastné rozhodnutia. Dokáže sa však veľa naučiť. Stačí štipka trpezlivosti a šťastná ruka pri výbere. "V prvom rade záleží na tom, aký má kôň charakter. Aj pri týchto zvieratách platí, že jeden zo sto je dobrý. A hlavne vám musí veriť. Potom ho pretlačíte cez všetko. Dokáže sa naučiť veľa vecí. Od základov až po vysokú školu jazdenia. Človek musí mať pevné nervy, ak je kôň ľakavý, že sa zľakne aj vrabcov, čo vyletia z kríčkov, musíte sa tváriť, že sa nič nedeje. Ja som mal vždy radšej temperamentné kone. Hlavné je, aby som ich dokázal zvládnuť, aby chodili ako baránky a robili to, čo chcem ja. A zatiaľ sa mi to darí," dodal J. Husár.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
