ťažkým srdcom a otázkou ´prečo?´ pozbiera odpadky nahromadené v okolí studničky. Už osem rokov prešlo od chvíle, keď sa sám, na vlastnú päsť podujal urobiť zo zanedbaného zdroja chutnej vody príjemné miesto vhodné i na oddych. Osem rokov odoláva neprajníkom či závistlivcom, ktorým je jeho práca tŕňom v oku, osem rokov odpratáva neporiadok po vandaloch, ktorí si so železnou pravidelnosťou vyberajú za cieľ svojich "hier" altánok s kyselkou.
Akoby niektorým ľuďom nič nebolo dosť dobré. A to ešte pred pár rokmi si miestni chodili naberať vodu k neupravenému prameňu, kde sa o ňu občas delili trebárs i s husami. "Bola tam len taká nádoba, my to voláme ´kadlub´, čiže vydlabaný kmeň stromu. Chodili tam husi i kravy a špinili okolie. Nemohol som sa na to pozerať. A nielen ja, ale aj viacerí ľudia. Raz som tu stretol dvoch pánov z Košíc, z odboru životného prostredia. Robili rozbor. Spýtal som sa ich, či je to čistá voda. Vzhľadom k tomu, že bolo po daždi, boli v nej asi dve promile nečistoty. Tí páni ju potom chceli aj okoštovať. Nabrali si do pohárika a práve začali piť, keď ktosi vyhnal kravu na pole. Len čo to zbadali, hneď navrhovali urobiť okolo nejakú ohradu, aby sa toto viac neopakovalo," zaspomínal si Ignác Osvald, ktorý tridsaťtri rokov zastával v obci funkciu kantora.
Neďaleko prameňa zakrátko vyrástol plot. Ako pribúdali posledné metre, v hlave staviteľa Ignáca Osvalda sa rodil ďalší plán. Prameň si predsa zaslúži niečo viac. Tým niečím mal byť novučičký altánok, ktorý by zároveň chránil zdroj vody pred znečisťovaním. Nuž, bez práce nie sú koláče... Ale ani dobrá voda. Nezostávalo iné, len sa pustiť do roboty. "Urobil som si plán a podľa toho som pracoval. Najskôr som vybetónoval asi polmetrový sokel a potom som sa pustil do drevenej konštrukcie. Mal som zvyšné drevo, pôvodne určené na stodolu, tak som ho obetoval. Základ som zhotovil počas zimy v roku 1994 sám vo svojej stodole a potom som ho s pomocou priateľov previezol na tvar miesta," opísal I. Osvald prvé kroky po ceste, na konci ktorej bola zatiaľ len smelá predstava.
Čo vedel, urobil sám. Ak mu na niečo nestačili sily alebo skúsenosti, prizval si na pomoc odborníkov. Každá doska, každý klinec, každá odpracovaná hodina boli odmenené len hrejivým pocitom z dobre vykonanej práce. "Musel som zavolať klampiarov, lebo klampiariť neviem. Oni potom prikryli strechu špeciálnou lepenkovou krytinou. A všetci sme robili za vatikánske doláre," usmieva sa staviteľ, ktorý si celý priebeh stavby podrobne zaznamenával do osobnej kroniky. "Odkedy som v dôchodku, je to už pätnásť rokov, píšem kostolnú i obecnú kroniku. Začal som si viesť aj svoju vlastnú. Mám v nej všetko zachytené a doložené fotografiami," dodáva aktívny dôchodca.
9. mája 1995 sa altánok ukázal v celej svojej kráse. Tešil sa z neho nielen staviteľ, ale i Lackovčania. Nie všetci si však dokážu vážiť poctivú ľudskú prácu. "Keď som altánok dokončil, bol som nesmierne šťastný. Aj teraz, keď v piatok prídem tam, stále ma to teší. Mrzí ma len to, že niektorí ľudia akoby mi naschvál robili napriek. Dolámu, čo sa dá, porozhadzujú odpadky, ukradnú. Dal som tam retiazku, lievik i hrnček. Dlho to tam nevydrží. Už šesť hrnčekov a sedem lievikov zmizlo."
Po kyslú vodu k prameňu ukrytému pod altánkom teraz chodia nielen ľudia z Lackovej, ale aj blízkeho i ďalekého okolia. "Dokonca až zo Šíravy sem chodili a dozvedel som sa, že potom vodu predávali po päť korún za pohárik. Nemôžem tvrdiť, že má liečivé účinky, ale určite neškodí na hrdlo, lebo nie je taká ostrá ako niektoré iné. Ale je naozaj dobrá. Ja ju pijem každý deň," pochvaľuje si I. Osvald.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
