poľovníctvo a včelárstvo. K jednej i druhej záľube sa dostal náhodou. Úle so včelami mu daroval svokor, k poľovačke ho priviedol kamarát.
"Poľovníkom som asi od roku 1981. Lovím väčšinou v mojom materskom revíri v okolí Plavnice. Jeho rozloha je asi 2 300 hektárov a máme v ňom pekné kusy srnčej i diviačej zveri. Nájdu sa tu dokonca aj zákonom chránené rysy. V spolku je nás asi dvadsať, takže každý má na starosti asi sto hektárov," opísal nám revír hasič.
Na pochôdzku do lesa chodieva štyrikrát do týždňa. Najradšej len tak sedí na posede a pozoruje okolitú prírodu. Poľovníckeho psa nemá. Posledného farbiara vlastnil pred desiatimi rokmi, odvtedy si nového psíka nezaobstaral. "Keď chcete mať dobrého dohľadávača (pes, ktorý štekaním upozorňuje pána na uhynutú zver - poznámka redakcie), musíte sa mu náležito venovať. Je už toľko času nemám, preto chodím na poľovačky bez psa," vysvetlil rodák z Plavnice.
Lov na lesnú zver je preň aj po rokoch stále adrenalínovým dobrodružstvom. "Keď človek zbadá trofejovú zver, krvný tlak sa automaticky zvýši a srdiečko búcha viacej. Každá poľovačka má svoje čaro, každá rana je iná a jedinečná," pripustil poľovník. Ako nám prezradil, zo svojich troch zbraní, kozlice, brokovnice a guľovnice strieľa celkom dobre. Na prvýkrát netrafí iba málokedy. Mušku mu zvykne vychýliť nedostatok svetla. Na jelene však páli pre istotu dvakrát. "To aby mi neušiel ďaleko do lesa," dodal riaditeľ.
Jeho najväčším snom je zisk danielej trofeje. To by však musel ísť loviť do revírov na južné Slovensko.
Divinu má Plavničan rád aj na tanieri. Dobrý srnčí guľáš a do zlatista vypečený bôčik z diviaka nikdy neodmietne. Sám vie z diviny pripraviť nejednu pochúťku. Najväčšou lahôdkou je vraj bôčik z diviaka pripravený v cesnakovom vývare.
Za roky strávené v hore už prežil kdečo. Hoci už revír obišiel niekoľko stokrát, vždy v ňom nájde niečo nové. V priamom ohrození života sa našťastie neocitol. Rád však spomína aj na zdanlivé maličkosti. Asi najviac mu utkvel v pamäti pohľad na "boxujúce" zajace. "Počas pochôdzky sme s kolegom zbadali dva zajace, samca a samičku. Neskôr k nim prišiel ďalší samec. Obaja sa postavili na zadné nohy a prednými labkami sa udierali. Bolo to strašne smiešne. Na ten ich box sme sa pozerali asi desať minút. Keby som to natočil na kameru, určite by som niečo vyhral. Paradoxom je, že súboj nakoniec vyhral ten menší a slabší zajac," zasmial sa J. Frülich.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
