naleštenom laku, ktoré sa v pokrivených tvaroch vytrácajú z reality priamo do minulosti. Staré, ale stále funkčné motory, ktoré si pod kapotami tíško pradú tajomné príbehy. Hypnotizujúce veterány. Poľahky si podmania nejedného milovníka štvorkolesových tátošov a práve tak si podmanili i Emila Môcika z Popradu.
Autá ho priťahovali odmalička. Už ako deväťročný sa preháňal na otcovom motocykli. Rok na to odšoféroval prvé dva kilometre na nákladnom aute Tatra 805. Cenné skúsenosti chodil zbierať k susedovi, ktorý mal veľkú autodielňu. Tam sa priúčal umeniu porozumieť zložitým mechanizmom a vnikal do tajov "života" pod kapotou. Spolu s vôňou benzínu a olejov mu každým pórom do tela prenikala aj láska k automobilom. Najviac si obľúbil veterány a dodnes ich považuje za umelecké diela. "Karoséria a konštrukcia auta sa dá prirovnať k práci architekta. Tak ako sú architektonické diela umeleckým výtvorom, aj auto je umelecký výtvor. Dnes sa tých vozidiel vyrába strašne veľa, sú uniformované. Ale kedysi sa autá robili ručne, ako sochy," nadchýna sa milovník histórie na kolesách.
Na prvé vozidlo si brúsil zuby už počas štúdia na vysokej škole. Ako inak dopravnej. Kým viacerí spolužiaci považovali historické vozidlá za "staré šroty", on stále sníval, že raz bude aspoň jeden takýto klenot vlastniť. "Mal som priateľov z Čiech, ktorí si vtedy zadovážili dve historické vozidlá. To ma inšpirovalo a pritiahlo k tejto záľube. Keďže pre študenta to bola dosť nákladná záležitosť, poskladali sme sa štyria spolužiaci a kúpili sme si Škodu Tudor. Žltú. Bola v Žiline raritou. Tri roky sme na nej jazdili, každý nás poznal, dokonca i polícia. Vozidlo totiž nebolo v najlepšom stave, pri každej kontrole nám zobrali osvedčenie," usmieva s pri výlete do minulosti E. Môcik.
Študentské roky prešli, ale láska k veteránom zostala. Nebola len rozmarom na spestrenie študentského života. Skutočná vášeň k historickým vozidlám sa totiž zakoreňuje hlboko do duše a pretrváva minimálne navždy. Akurát, že v prípade Emila Môcika sa trošku pomkla, aby bolo miesto i pre manželku a rodinu. "Veterány ma neprestali baviť. Po našej svadbe s manželkou Boženou, ktorú si veľmi vážim, pretože má pre mňa pochopenie, prvé, čo sme si kúpili bol veterán Aero 50 z roku 1936, červený kabriolet. Hoci sme ešte nemali ako manželia ani postele, ale veterána sme už mali."
Keď už mal tú "Aerovku", prečo neskúsiť niečo viac. Skrsla myšlienka založiť klub priateľov a majiteľov historických vozidiel. Tatranský veterán car club začal písať svoju históriu v roku 1977 a Emil Môcik v ňom zastáva funkciu viceprezidenta. Odvtedy sa stretol s množstvom nádherných áut a sám bol majiteľom sedemnástich skvostov na kolesách. Zháňal ich, kde sa len dalo. Na možných i nemožných miestach. "Niektoré sme doslova zachránili pred totálnym zošrotovaním, lebo majitelia sa o ne nechceli starať. Najlepšie informácie sme získavali v krčmách. Tam všetci ľudia vedeli, kde kto čo má," spomína E. Môcik.
Najviac sa potrápil pri zachraňovaní vozidla Essex z roku 1923. "Doslova som ho vykopal v Kežmarku. Objavil som ho náhodne. Vozidlo skryli pred vojnou tak, že ho zakopali do zeme a obsypali pilinami a kôrou. Majitelia zomreli, ale jeden pamätník si spomenul, že vozidlo zostalo zasypané a treba ho vyhrabať. Dva týždne sme chodili kopať, kým sme našli jednu časť a uistili sa, že auto je tam. Bolo však vo veľmi zlom stave. Aj po rokoch sa síce s motorom dalo točiť, ale bola tam značný korózia a z karosérie nebolo nič, lebo drevené časti boli rozpadnuté a zhnité. Niektoré časti sa však dali použiť na náhradné diely," spokojne dodal E. Môcik.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
