pocítil, aká je ozajstná cena zdravia. Ako dvanásťročnému mu zomrela na zlyhanie ľadvín mama. S tou istou diagnózou zápasila aj jeho sestra a ako 38-ročná boj s chorobou prehrala. Smutnú štafetu prebral aj samotný pán Ľudovít. Za celý svoj život si nemocnice lekárov a bolestí "užil" ako za tri životy. Dnes musí trikrát do týždňa podstúpiť dialýzu a choroba ho dokonca pritlačila na vozík. Prednedávnom prišiel totiž aj o nohu. Napriek tomu sa nevzdáva a jeho snom je mať kvalitnú protézu, aby bez problémov mohol vyjsť z bytu vonku medzi svojich kamarátov a známych.

Detstvo - bolesť a časovaná bomba riadená genetikou

Príbeh pána Ľudovíta, ktorý znie ako smutný román, sa začal už v detstve. Na letné kúpanie s kamarátmi v neďalekej priehrade totiž doplácal príšernými bolesťami. Dnes vie, že išlo o ľadvinové katary, a ten kto to zažil môže potvrdiť, aké sú to neuveriteľné bolesti. Pán Ľudovít má ťažké srdce na vtedajšieho lekára, ktorý je už nebohý. Častým zdravotným problémom detského pacienta totiž neprikladal patričnú vážnosť a rodičov odbil s tým, že ide o bežné prechladnutie.

V jeho tele však tikala časovaná bomba, ktorú riadila genetika. Tomuto Smolníčanovi pomaly ale isto postupne zlyhávali ľadviny. Tieto životne dôležité orgány sa s patričnou vážnosťou ohlásili, keď mal pán Ľudovít 29 rokov. "Vtedy u mňa naostro prepukla choroba, ja som však o tom netušil," hovorí Ľ. Fritš o osudovom zlome v jeho živote.

"To sa kazilo moje zdravie"

V tom čase mal tri školopovinné deti, bol ženatý a pracoval v miestnej fabrike ako strojný zámočník. "Navštívil som lekára, nameral mi tlak 220 na 120. Tvrdil som, že má pokazený tlakomer. Bohužiaľ to sa kazilo už moje zdravie. Maródoval som, tlak sa upravil, o dva mesiace znova ten istý problém. Lekár ma okamžite poslal do gelnickej nemocnice. Tu som sa znova presvedčil, čo sú to lekári neodborníci. Primár oddelenia ma odmietol hospitalizovať. Až jedna lekárka, ktorá dnes pôsobí v Nemecku ma prijala na vlastnú zodpovednosť. V gelnickej nemocnici mi zistili, že mám čosi s ľadvinami. Keďže nemali patričné strojové zariadenie, aby určili presnú diagnózu, poslali ma do Košíc. Tam som sa konečne dozvedel pravdu. V krajskej nefrologickej poradni sa mi dostalo odborného medicínskeho výkladu a pomoci po ľudskej aj medicínskej stránke. Mal som policystické obličky, išlo o vrodenú vadu. Už vtedy mi jedna ľadvina pracovala na 60 a druhá iba na 40 percent," pokračuje vo svojom rozprávaní pán Ľudovít.

Prišla tá, z ktorej má každý strach

Aj keď so svojou diagnózou patril do invalidného dôchodku, odmietol. "Pozeral som, aby som v prvom rade uživil rodinu," dôvodí svoje vtedajšie rozhodnutie. Choroba si vybrala svoju daň v podobe rôznych nepríjemných obmedzení. "Nesmel som sa v lete kúpať, nastúpili prísne diéty, musel som sa vyhýbať namáhavej práci a samozrejme užívať lieky," popisuje tento Smolníčan ako sa začal jeho život podriaďovať chorobe.

Bohužiaľ, štastena zrejme na pána Ľudovíta zanevrela. Po desiatich rokoch niekedy v 40-tke, keď iní muži sú na vrchole svojej kariéry a užívajú si život plnými dúškami prišlo to, čo u bežného zdravého človeka budí des dialýza. Obličky pána Ľudovíta vypovedali službu úplne. "Lekári má síce na to pripravili po psychickej stránke, mal som však strach. Pre mňa to bolo čosi neznáme," spomína.

Dialýza však priniesla do jeho života relatívnu úľavu. "Predtým ma príšerne bolela hlava, telo som mal napnuté a svrbelo ma. Po prvej dialýze sa akoby šibnutím čarovného prútika stav zmenil. Všetka obrazne povedané špina čo som mal v krvi išla vonku," opisuje.

MEDZITITUL: Bolesť odovzdala štafetu nádeji

Nádej na normálny život svitla pánu Ľudovítovi po presne 27 mesiacov kedy sa musel podrobovať dialýze. Našla sa totiž vhodná ľadvina a nádej dostala aj presné meno - transplantácia. "Neviem to vhodnejšie pomenovať iba slovami - bol som konečne voľný. Môj život sa zmenil k lepšiemu. Musel som síce brať lieky, navštevovať lekárov, dodržiavať životosprávu ale to sa nedalo porovnať s minulosťou. Zabudol som už čo je normálny život. Napríklad človek odkázaný na dialýzu môže denne prijať iba 8 deci tekutín. Zdôrazňujem nie vypiť ale prijať. Tekutina je totiž aj v jablku, omáčkach či polievkach. Hovorí sa, že hlad bolí, smäd je ešte horší. Konečne som mohol podnikať dovolenky a výlety, cítil som sa akoby som sa znova narodil."

Transplantácia je častokrát sprevádzaná aj etickými rozdielnymi názormi. Pán Ľudovít na túto tému hovorí: "Lekári vám neprezradia od koho je darovaný orgán. Nesmie sa to. Kým som mohol bol som pravidelným darcom krvi. Bral som to tak, že Boh mi to teraz vracia. V minulosti som pomáhal ja, potom som zase pomoc potreboval ja," popisuje pán Ľudovít.

MEDZITITUL: Dialýza, smútok a depresie opäť na scéne

"Raz si hore, raz si dole," hovorí staré príslovie o živote. Ľ. Fritš vie presne čo taká životná hojdačka znamená. Iba sedem rokov mu bolo dožičené žiť normálne s darovanou ľadvinou. Znova osud zasiahol, ale z tej horšej stránky. "Po siedmych rokoch prišli príznaky, a to že sa čosi s ľadvinou deje. Zistili mi, že mi stúpa kreatín, ľadvina teda prestávala pracovať. Trvalo to tri roky. Potom vypovedala službu úplne. Dnes ju síce mám v tele, ale nepracuje. Bohužiaľ vrátili sa staré časy a s tým spojená dialýza. Zmieril som sa tým. Niekedy si zúfam, prepadnú ma depresie, stále tu však niekto je z rodiny, či z kamarátov, čo ma z toho vytiahne," optimisticky konštatuje pán Ľudovít.

MEDZITITUL: Ku dialýze pribudol invalidný vozík

Kým radosť a šťastie je nám ľuďom porcované v živote skromne, nešťastie, bolesť a smútok bývajú naopak štedré. Platí tu aj v prípade pána Ľudovíta. Akoby nebolo dosť v jeho prípade sa pridružila aj cukrovka. "Vo februári tohto roku som prišiel o nohu. Vianoce a Silvestra som trávil v kruhu rodiny. Bol u nás môj zatiaľ jediný vnúčik s mojou dcérou. Tešil som sa, cítil som sa relatívne dobre. Keby mi niekto povedal, že vo februári budem na vozíku, vysmejem sa mu," vracia sa pán Ľudovít vo svojom rozprávaní do šťastných chvíľ života. "Hovorí sa, že cukrovka je tichý zabiják. Je to pravda. Najprv mi sčerneli prsty na nohe. Lekári trvali na to, musia preč. Nebral som to ako tragédiu. Po amputácii som ležal v nemocnici, noha mi opuchla, pridružili sa pľuzgiere a také bolesti, že som blúznil. Ak som chcel prežiť, noha po nadkolenie musela ísť preč. Dnes som teda na invalidnom vozíku. Mávam fantomóve bolesti. Inokedy zase zabudnem na čom som. Raz v noci som sa išiel do kuchyne napiť, zabudol som, že som bez nohy. Postavil som sa a zrazu bác, stratil som rovnováhu. Až potom som precitol," popisuje tento Smolníčan svoj terajší stav.

MEDZITITUL: "Každý má v živote nejaké to bremeno"

Počas celého rozhovoru mu neschádza úsmev z tváre, nebadať žiadnu zatrpknutosť či znaky depresie. "Chodím medzi ľuďmi stretávam sa so zdravými aj chorými. Priznám sa, že s tými čo sú na tom tak ako ja, sa stretávam radšej. Zdraví ľudia vám síce uveria, že trpíte, ale nepochopia. S chorými je to iné, vedia čo to je. Žijem ako sa dá, som veriaci a nerepcem na Boha. Myslím si, že každý má v živote nejaké to bremeno," vyznáva sa pán Ľudovít.

Veľkú radosť mu urobilo aj to, že v rodine je poslednou zastávkou, kde ostala choroba stáť. Jeho deti aj vnuk prešli niekoľkými vyšetreniami a výsledky jednoznačne hovoria - osud je ku nim žičlivejší ako ku ich otcovi a dedovi. Dnes mu do značnej miery uľahčuje život stroj za 240-tisíc korún s názvom schodolez. Rodina pána Fritša býva na druhom poschodí, denne musel s cudzou pomocou zdolať 45 schodov. Vďaka technickému pokroku je o čosi sebestačnejší.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš