Je v nich sen a fantázia s prímesou tajomstva a fascinujúcej temnosti. Stačí privrieť oči a náhle sa môžete ocitnúť v 19. storočí. Šedom a takom reálnom, až človeka zamrazí. Zaniknutá realita zachytená na plátne s precíznosťou a zmyslom aj pre ten najmenší detail je zvláštnym kontrastom minulosti a prítomnosti.
"V podstate je to realizmus. Ale zasnený, s hlbokou myšlienkou," prisvedčil sám autor zamyslene sa dívajúc na jedno zo svojich diel. Vzápätí uprel pohľad pred seba na Ružový sen. Ružový sen, ktorý vôbec nie je ružový. Je na ňom spiaca dievčina uprostred tmavej izby ukrytá v ležérnych záhyboch šedej prikrývky. Len malý bôžik pri jej nohách cez obraz nenápadne prenikol do reality. "Obraz je síce na prvý pohľad temný, ale ide o to, čo sa sníva tej dievčine. To je najdôležitejšia myšlienka, lebo je tam Amorko a jej sa sníva ružový sen," vysvetľuje maliar, pričom nespúšťa oči z obrazu.
Ani netreba byť znalcom umenia, aby ste si všimli, že všetky jeho diela niečo spája. Tajomnosť až mystika šedej atmosféry nechýba na krajinkách, ani niekoľkých portrétoch. "Baví ma najmä krajinomaľba, ale musí to byť niečo tajomné a zaujímavé. Občas namaľujem aj portrét, ale oveľa radšej maľujem postavu v krajine. Takú, ktorá pôsobí záhadne, ktorej nevidieť do tváre. Páči sa mi to temno, ani neviem presne prečo," pátra Ondrej Pješčak v labyrinte vlastnej tvorby.
Na jeho obrazoch by ste márne hľadali farebnú hru prírodných scenérií. Nenájdete ani pestré domčeky v mozaike spletitých uličiek historických miest, hoci práve táto téma je ďalším z nosných pilierov jeho umeleckého prejavu. V obrazoch stvárnených paletou odtieňov pochmúrnych farieb ožíva atmosféra dávnych čias. "Mám rád históriu. Keď robím obraz, na ktorom je časť mesta, ktorá už dávno neexistuje, chcem to urobiť tak, aby to pôsobilo historickým dojmom. Trošku čierno-bielo, trošku šedo. Devätnáste storočie predsa nebolo obdobie farieb a to chcem nejako vyjadriť," so zápalom vysvetľuje O. Pješčak.
Rovnako zápalisto zastáva názor, že minulosť v detailoch miest i tajomné zákutia krajiniek dokonale vystihne jedine olejomaľba. Vzácna, originálna, kvalitná a jedine na plátne. "V tomto som konzervatívny. Tak ako umenie nemá hranice, aj olejomaľba je bez hraníc. Záleží len na umelcovi. Aj v šedosti treba vedieť namiešať farby, aj s čiernou sa dá pracovať. Je to tiež farba, možno smutná, ale dokáže divy. Ja nechcem robiť smutné obrazy, ale tajomné," dodáva maliar.
Najlepšou inšpiráciou na to mu vždy boli historické pramene. Čerpal zo spomienok starších ľudí, štetcom oživoval dobové fotografie a nechával sa unášať v atmosfére historických filmov. Trošku nezvyčajnou, ale nevyčerpateľnou studnicou nápadov je preňho aj cintorín. "Rád sa prechádzam po cintoríne a obzerám si staré pomníky a mená na nich. Predstavujem si tých ľudí, ako kráčajú po ulici, živo, plasticky. Obzerám si okolie a predstavujem si, ako to asi vyzeralo kedysi. Občas sa mi o tom aj sníva. Chcel by som žiť v tej dobe. Keby som mal stroj času, šiel by som do 19. storočia," tajomne sa usmieva.
Aj keď on vlastne v tom storočí je často. Každý dotyk štetcom na plátno znamená stretnutie s iným svetom. V tomto prelínaní reality nachádza maliar silu detailu. "Rád chodím do prírody, ale málokedy maľujem plošnú krajinu. Skôr si sadnem a vyberiem nejaký detail. Mám rád brezový les, machy, lúče zapadajúceho slnka medzi stromami..."
Takéto útržky skutočnosti podčiarknuté umeleckou fantáziou má Ondrej Pješčak v celom byte. Keďže nemá ateliér, fantazijné scenérie sa rodia priamo v kuchyni. Stojan, plátno, štetce, paleta a armáda túb s farbami sú aspoň kedykoľvek poruke. "Maľujem vždy, keď mám čas a chuť. No niekedy sa aj nedarí. Príde deň alebo týždeň, keď vôbec nemaľujem. To býva najmä vtedy, keď robím nejakú ťažkú manuálnu prácu. Potom už štetec radšej nechytím do ruky, lebo nemám cit," prezrádza strasti umeleckej tvorby maliar, ktorý najradšej maľuje pod rúškom noci. "Vtedy sa najlepšie tvorí, lebo ma nikto neotravuje. Na rodinu a blízkych som si už zvykol, ale keď príde niekto cudzí, položím paletu a nerobím."
Vyzerá to tak, že večer, šero a tma jednoducho patria k nemu. Tak ako obraz k rámu, tak ako deň k noci. "Možno aj tu je súvis s tým, že maľujem pochmúrne obrazy. Kedysi som bol vrátnik, aj na vojne som bol strážny, takže často som robil v noci. A vždy som to mal rád."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
