dedina nie je jedinou, v ktorej líšky dávajú dobrú noc, a že tu nie je ani žiadna romantika. Ale je tu tvrdý život a je veľmi pekný vďaka okolitej prírode. Takýchto dedín je dnes viac ako dosť. Je to tvrdá realita uplynulých rokov. Žije tu veľa nezamestnaných, je tu málo pracovných príležitostí v okolitých mestách, obmedzené autobusové spoje, najmä pre tých, ktorí dochádzajú za prácou. Predajne potravín, ktoré sú v obci podľa mňa tri, a nie dve, ako bolo uvedené, na našu obec stačí. Nie je nás tu veľa a aj tie zvyknú byť niekedy poobede prázdne.
Čo sa týka služieb, nemôžem súhlasiť s tým, že sú ďaleko. Veď najbližšie sú vzdialené iba 9 km. Nefunkčný "kulturák", veď kto by sa v ňom kultúrne vyžíval. Mládeže je málo a tí, ktorí ostali, využívajú skôr televíziu či počítač. Keď mala obec 1800 obyvateľov, aj život tu bol iný. Kino, knižnica, spoločenská miestnosť, diskotéky, divadlo z Prešova, ba až z Bratislavy. Dnes pri veľkej nezamestnanosti a vysokom podiele dôchodcov by určite kultúrny dom zíval prázdnotou. Veď aj pri tých niektorých akciách je účasť veľmi slabá. Čo by sa nám v obci zišlo, to je lekárska starostlivosť, najmä pre starších ľudí a taktiež dom smútku.
Narodila som sa v tejto dedine, pracovala som tu a dobre poznám aj mentalitu tunajších ľudí, krásnu prírodu, lesy, vtákov a čistý vzduch. Život tu však tak skoro nevymizne, pokiaľ sa i naďalej bude na dvoroch ozývať detských smiech a džavot. Bývala som asi rok v Košiciach, netvrdím, že by som si na život v meste nezvykla, ale čo mi tam najviac chýbalo, to bola každodenná práca okolo domu, príroda, práca v záhradke. V Košiciach mi prekážalo ranné budenie klaksónmi áut i električiek, či brechot psov bojových plemien z balkónov susedov.
Zdena Belušková, Žakarovce
Stratený psík
Jedného dňa sme sa prechádzali po hlavnej ulici v meste a zrazu sme zbadali hnedo-bieleho psa. Vedľa neho stáli ľudia, tak sme si pomysleli, že patrí im. Lenže on začal pobehovať zo strany na stranu a nikomu zo stojacej skupinky nechýbal. No pes si nedal povedať. Pokúšal šťastie zakaždým, keď prechádzalo cez cestu auto. Až zrazu do neho celou rýchlosťou narazil džíp. Odhodilo ho na okraj cesty a on tam ostal ležať. Mysleli sme si, že je mŕtvy. On sa však postavil a sadol si k mojim nohám. Bolo mi ho veľmi ľúto, tak som ho pohladkala. Kamarátka Danka mi povedala, aby som ho nechala, že sa vrátime domov. Ale on išiel stále za mnou. Rozhodli sme sa preto, že ho odvedieme k veterinárovi. Zbehla som ešte domov po vodítko môjho psíka a išli sme. Pán doktor ho prezrel a zistil, že mu nič nie je. Bol iba trocha poudieraný. Poslal nás s ním na mestskú políciu, kde sme ho aj odovzdali. Dúfame, že ho má naspäť jeho majiteľ, alebo aj niekto, kto má široké srdce a má rád zvieratká.
Denisa Angušová, Daniela Geletková, žiačky 6. triedy na ZŠ Ul. Ing. Kožucha, Spišská Nová Ves
Autor: POPRAD
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
