vstúpila ako klaviristka, dnes sedáva za organom. Dosiahla nejeden úspech doma, no najmä v zahraničí. Spomeňme prvenstvo na medzinárodnej organovej súťaži v Gdaňsku i Ríme, či najvyššie ocenenie a cenu publika na medzinárodnej súťaži v Bad Homburgu z roku 2003. Úspešná mladá organistka, Levočanka Bernadetta Šuňavská, ktorú profesionálna dráha zaviala do zahraničia.
Medzinárodné ocenenia vám otvorili cestu do sveta. Vašou konkurenciou v oblasti organovej hry sú predovšetkým muži. Ako sa medzi nimi cítite a ako tento fakt vnímate?
"Je to naozaj dosť neobvyklé, lebo žien organistiek je skutočne málo. Na organe sa začína hrať neskôr, nie od malička. Takže v čase, keď si chcú ženy založiť rodinu, je to veľmi ťažké spojiť s kariérou. Muži majú ideálnejšie podmienky. To je ten prvý dôvod. A druhý je, že majú predsa len lepšiu psychiku, čo sa týka interpretačného umenia, lebo aj veľkí interpreti sú predovšetkým muži. Čo sa týka mojich víťazstiev, je to zvláštny a príjemný pocit."
Ako dokázali rešpektovať, že sa odrazu v európskej špičke objavila žena?
"V európskej špičke je aj zopár žien, ale je ich samozrejme málo. Neviem, ako to vnímajú, ale budú si musieť zvyknúť." (smiech)
Organovú hru ste vyštudovali na konzervatóriu u košickej organistky a pedagogičky Emílie Dzemjanovej, neskôr vás viedol medzinárodne uznávaný organistka Ferdinand Klinda. Čo vám tieto roky dali?
"Šťastie som mala už keď som chodila na klavír do levočskej ZUŠ ku pani Viere Svaljavčíkovej. Pani profesorka Dzemjanová to tiež chytila pevne do ruky a základy do mňa doslova vbila. Profesor Klinda ma zasa vedel podchytiť tak, že moju individualitu nepotláčal. To si veľmi vážim, pretože opačným prístupom sa dá veľmi veľa pokaziť."
Prečo sa podľa vás na Slovensku hráva tak málo organových koncertov? Je známe, že mnohé organy nie sú v dobrom stave. Je to však jediný dôvod?
"Áno, nástroje sú, žiaľ, v dezolátnom stave. Ale hlavný dôvod vidím v nezáujme. Napríklad v Levoči som zatiaľ mala len jeden koncert. A poviem úprimne, nie je dôvod na ďalší. Nikomu sa to nechce zorganizovať a všetko zlyhá na ľudskom faktore. A takisto je to aj s organmi. Predtým som hrávala na omšiach iba preto, aby som sa dostala k nástroju. Problém však nevidím len v peniazoch, ale najmä v nezáujme."
Je v zahraničí v tomto smere situácia iná?
"V zahraničí sú iné problémy, ale každý nástroj v kostole je v super stave. Tam neexistuje zlý, rozladený či pokazený nástroj. Čo mi však prekáža, je to, že tam sa dostáva až príliš do popredia cirkevná hudba. Koncertný organista je na vymretie. Cirkev organistu dobre zaplatí a jeho nič nenúti, aby mal ambíciu dostať sa do koncertných sál. Ja si naopak svoju budúcnosť predstavujem na pódiu. Ak chce organ ako koncertný nástroj prežiť, mali by sme ho vedome začať stavať nanovo nie v kostoloch, ale v koncertných sálach. Je pravdou, že atmosféra v kostole je neopakovateľná, ale organ by sa nemal upriamovať len naň. Myslím si, že organ ešte len čaká na svoje prebudenie a ľudia prídu na to, že organová hra nie je vôbec ťažká a nudná."
Za ktorý organ si sadáte najradšej vy, keďže si vo svete môžete vyberať?
"Jeden z najkrajších organov, na akom som kedy hrala, bol v gdaňskej Olive. Je to obrovský nástroj a organista sa cíti ako vo výťahu. Veľmi rada mám aj nástroj v sieni Slovenského rozhlasu v Bratislave, tam sa cítim tiež veľmi dobre."
Ako preciťujete to, čo hráte? Čím je pre vás hudba na organe, ktorá sa stala vášňou vášho života?
"Pre mňa je to únik zo všedného sveta. Organ bol pre mňa vždy útočiskom možno pred sebou samou. Keď hrám na organe, mám pocit, že tam sa mi nemôže nič stať. Milujem hudbu, je to môj život. Od začiatku som vedela, že to robiť chcem a nebudem šťastná, kým sa mi to nepodarí. Som radšej za zložitejšiu a tŕnistejšiu cestu, pretože je pre mňa tou pravou a pravdivejšou."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
