život naruby.
"Keď som mala štrnásť, zomrel nám otec," začala odvíjať nitku svojho príbehu Lucia Bohinská (26). Život jednej obyčajnej rodiny z malého domčeka v Nižných Ružbachoch sa otriasol v základoch. Tri deti stratili otca. Tri deti dostali od osudu prvú bolestnú ranu. "Sestra mala vtedy dvanásť a brat štyri roky. Ja som práve končila ôsmy ročník a chystala sa na gymnázium. Pamätám si, že o otcovej smrti sme vtedy veľmi nerozprávali, snažili sme sa všetko zvládať a viesť bežný život."
Čas postupne hojil rany, lenže o pár rokov sa chmáry nad rodinou začali zbiehať znovu. "Mamka začala mať problémy so žlčníkom a čakala ju operácia," spomína Lucia. Z bežného zákroku sa však vykľul problém. Nevítaný, nečakaný, zákerný. Ako blesk z jasného neba. Rakovina. "Po operácii sme boli mamku pozrieť v nemocnici. Povedala nám, že tam ešte musí zostať, lebo lekári zistili nejaké komplikácie. Absolvovala ešte jednu operáciu, pri ktorej sa ukázalo, že má primárny nádor na hrubom čreve a metastázy na pečeni. Zistilo sa to dosť neskoro. Keby mala nádor vo vnútri čreva, spôsoboval by problémy a zistilo by sa to skôr. Lenže nádor bol na vonkajšej strane. Lekár nás upokojoval, že nádej je, zázraky sa dejú, a tak sme skúšali všeličo."
Rozbehol sa kolotoč na záchranu života - tak vzácneho pre troch súrodencov. V nemocnici v Starej Ľubovni ožarovania nerobili. Akýsi zádrhel sa vyskytol aj v Prešove, odkiaľ pacientku vrátili skôr, ako jej vôbec mohli pomôcť. Aká-taká nádej sa črtala až v Bratislave. A nádej predsa zomiera posledná... Lenže boj s rakovinou v pokročilom štádiu nie je ľahké vyhrať. Na pár mesiacov sa nemocničné prostredie stalo pre súrodencov druhým "domovom". "Stále sme verili, že bude dobre. Bratovi sme spočiatku povedali len to, že mamka je vážne chorá. Ale už mal trinásť rokov, sám pochopil situáciu. Nemocnica, onkológia, veď to bolo jasné. Potom už šlo všetko veľmi rýchlo. Desiateho júla som mala narodeniny a mamka jedenásteho zomrela," smutne, ale vyrovnane priblížila Lucia ťažké chvíle.
Odrazu bolo všetko iné. Krehké ako motýlie krídla. Lucia si však veľmi dobre uvedomovala, že ako najstaršia preberá po rodičoch bremeno zodpovednosti. Našťastie, súdržnosť súrodeneckej trojici nikdy nechýbala. "Možno to vyzeralo, že všetko zostalo na mne, ale sestra aj brat mi veľmi pomáhali. Ja som sa starala o domácnosť. Agáta je taký chlapčenský typ, ona opraví doma kohútiky či pokosí dvor. Ľudovít má pokojnú povahu a všetko znášal statočne," pousmiala sa Lucia.
Pomaly si všetci zvykali na nový život, ale pokojný ešte zďaleka nebol. Neplnoletý chlapec totiž z právneho hľadiska potreboval náhradnú starostlivosť. Sestry sú síce sestry, ale pred zákonom by neobstáli, čo ako by sa snažili. Lucia sa preto podujala prijať úlohu náhradnej matky.
"Proste som si ho adoptovala. Brala som to ako úplnú samozrejmosť, veď prečo by mal ísť preč, keď je náš brat a predsa už nie sme malé deti. Prekvapilo ma len to, že ľudia v okolí to nemohli pochopiť, čudovali sa, vypytovali. Pripadalo mi zvláštne, že sa nad tým vôbec pozastavujú. Ja som o tom tiež veľa premýšľala, ale inak ako oni. Napadlo mi, že keď sa žena vydá, narodí sa jej bábätko a odmalička sa oňho stará. Ja som do toho skočila rovnými nohami a zrazu som mala syna, ktorý mal trinásť rokov. Bolo to síce zvláštne, ale naozaj nechápem, prečo to okolie vnímalo ako niečo čudné. Na dedine je to tak, že sa o všetkom vie. Keď sa niečo stane, tak sa o tom rozpráva, až kým sa nestane niečo zaujímavejšie. Aj my sme boli na pretrase. Chvíľu to trvalo a dozvedeli sme sa aj také veci, čo vôbec neboli pravdou."
Na smútok však nebol čas. Aj keď sa neraz objavili slzy, museli ísť bokom. Čakali úrady, čakal súd. Asi po dvoch mesiacoch Lucia mala v rukách papier, podľa ktorého už nebola Ľudovítovi len sestrou, ale i matkou. "Musela som všeličo povybavovať a vôbec som v tom nevedela chodiť. Našťastie som sa na úradoch stretla s ochotou a ústretovosťou, aj keď tie pracovníčky často nevedeli, čo všetko treba, pretože sami nemali skúsenosti s podobným prípadom. Nakoniec ma posudzovali ako slobodnú matku s dieťaťom. Dostali sme papier, ktorý síce trošku pozmenil postavenie v rodine, ale v skutočnosti sa nezmenilo vôbec nič. Prakticky len to, že sme zostali sami. Človek to pocíti najmä vtedy, keď by si rád šiel po radu k mamke, ale nemôže. Je odkázaný sám na seba. Ale zvykli sme si," usmiala sa mladá dievčina, ktorá momentálne študuje teológiu.
Nepriazeň osudu pomohli súrodencom prekonať blízki príbuzní, ale i jedna veľká rodina, ktorej sú všetci členmi. Skauti. Našli tam priateľov, ktorí dokážu podržať. Priateľov, ktorí sa na nich nepozerajú cez prsty. "Aj keď človek zostane sám, nemusí si hneď zúfať. Vždy je nejaká cesta, ktorou sa dá ísť. My sme ju našli aj vďaka skautingu. Nezostali sme úplne sami, máme takú veľkú skautskú rodinu. Aj vďaka nim sme všetko zvládli. Určite sú aj ľudia, ktorí to majú v živote ešte ťažšie, ale netreba sa vzdávať. Treba bojovať a keď má človek priateľov, nie je čas na smútok," dodala Lucia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
