sa zahľadela na chlapca, ktorý sa opieral do pedálu svojho bicykla len jednou nohou. Až po niekoľkých rokoch a po rozhovore s ním som pochopila, že sila života je presvedčivejšia než všetky ľudské trápenia i bolesti. Dnes úspešný cyklista a výtvarník z Levoče Jaroslav Švestka žije roky s protézou. Bicykluje, šoféruje, maľuje, žije naplno a v súčasnosti učí v levočskej ZUŠ na Námestí Majstra Pavla výtvarný odbor.
Ako 21-ročný musel realisticky, no vtedy s úzkosťou v duši pochopiť, že príde o jednu nohu. Po šiestich mesiacoch strávených na onkológii ho na budúcnosť pripravovali lekári, psychologička i blízki. "O možnosti, že prídem o nohu, som ani neuvažoval. Pacienti na onkológii mi síce hovorili, ako to chodí, ale vtedy to beriete ako múr, za ktorý sa človek sám nepustí. Lekári ma na to dlho podvedome pripravovali a napokon to vyslovili ako prirodzenú vec. Bolo to prvý a poslednýkrát, keď som kvôli tomu plakal. Deň pred operáciou za mnou poslali psychologičku. Rozprávala a ja som počúval. Lekári boli v šoku, keď som hneď po operácii zobral barly a šiel volať domov, že je všetko OK, že mám "po". Medzitým došli moji rodičia na izbu a ja som tam nebol. Mamka spanikárila, čo sa deje a sestrička ma naháňala, že mám po operácii ležať. Ale ja som hneď ráno začal s tým bojovať. Dnes to vôbec neberiem ako problém a nič neriešim, nezamýšľam sa nad tým, prečo sa to stalo. Aj keď tak, ako každý, som sa iste aspoň raz v živote sám seba opýtal, prečo práve ja. Bol to možno pocit, ako sa so mnou, 21-ročným človekom, život zahral. Ale keď nemáte na výber, začnete to akceptovať," spomína.
V jeho mysli ani obrazoch, ktoré maľuje, či realite, ktorú žije, neostala žiadna skepsa či smútok. "Ani sám neviem, ako to s mojím bicyklovaním začalo. Už predtým, ako mi vzali nohu, som ho mal. Stál tam a ja som si to chcel zrazu skúsiť. Býval som v dedinke Kurimany, kde je dosť strmý kopec, vyšiel som naň a zistil som, že to ide. Najprv som zdolal 15 kilometrov, potom 20, 30 a napokon som absolvoval prechod Levočským pohorím - 80 km a to bolo neuveriteľné. Napokon som šiel v roku 1996 aj na majstrovstvá Slovenska. Predtým som bol bežný cyklista a viac som sa venoval behaniu ako bicyklovaniu," rozpráva J. Švestka.
V roku 1998 nasledovali Majstrovstvá sveta v USA a o rok neskôr Majstrovstvá Európy vo Francúzsku, ktoré boli pre Jara obrovským úspechom. Už teraz sa chystá na najbližšiu olympiádu a má i ďalšie plány. Okolie, ako vraví, aj jeho priatelia, mali spočiatku problém. Empaticky vycítil, že väčší, ako on sám. Ale časom si zvykli a pochopili, že ľútosť by bola pre Jara len slepou uličkou.
Jeho osud pripomína z tej druhej strany tak trochu životné osudy slávnej mexickej maliarky Fridy Kahlo. Po ťažkej havárii autobusu, celá v sadre, začala maľovať a objavovať krásu umenia. Jaro Švestka začal s kreslením tiež v nemocnici. "Najprv som chcel iba zabiť čas. Netušil som, akým smerom sa bude môj život uberať. Začínal som prekresľovaním portrétov z mriežky a bola to dobrá terapia, cítil som radosť ako dieťa. K výtvarnému umeniu ma priviedol levočský výtvarník a môj priateľ Ľubo Repaský. Môj učiteľ tvrdil, že nie je dôležité naučiť sa maľovať, ale pochopiť umenie. Dôležité pre mňa je, aby všetky súzvuky spadali do jednej rieky, aby tam nebolo nič rušivé, aby nešlo o nepravdivé pocity," vyznáva sa.
Dnes v jeho tvorbe dominujú figurálne kompozície, na obrazoch má rád skryté pravdy a "rozmaľované" veci. Obdivuje Picassa, Repina aj Brunovského. Viac ako pekné či škaredé ho na ich tvorbe zaujíma spôsob hľadania. Výtvarné umenie mu dáva vnútorný pokoj, radosť a šťastie. "Je to to, čo vás núti rásť voči sebe i svetu," dodáva.
Iba tento rok dokončil v Prešove štúdium s výtvarným zameraním a za svoj najväčší úspech považuje uznanie pedagógov, ktorí sa zhodli na tom, že jeho diela už nezasluhujú iba prívlastok "študentské", ale umelecké. Na svojej výstave v Levoči by ich mal predstaviť už v októbri tohto roku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
