komisára obce a túto funkciu vykonával počas celej druhej svetovej vojny. V roku 1945 bol národným výborom z funkcie zosadený. V roku 1947 bol znova zvolený za predsedu národného výboru v Hranovnici. V roku 1984 som s ním nahral rozhovor, v ktorom spomínal na priebeh vojnových udalostí. Časť z neho teraz uvádzam.
"Slovenskí vojaci mali nad Hranovnicou na Babke osadený svoj kanón. Z tohto miesta mali naši vojaci veľmi dobrý výhľad aj na okolie. V tom čase tu boli aj slovenskí partizáni. Nemci prišli do Hranovnice 2. septembra 1944 od Popradu. V tom čase som bol vládnym komisárom a mojou povinnosťou bolo starať sa o obec a jej obyvateľov. Ešte pred príchodom Nemcov do obce sa obyvateľstvo presťahovalo do okolitých lesov. Nepridal som sa k nim, lebo som mal v úrade povinnosti. Ako som už spomínal, ráno, 2. septembra prišli Nemci. Tí svojou presilou zatláčali brániacich sa partizánov. Vznikla prestrelka. Jedna skupina bola v mojej záhrade a v zemiačnisku mala postavený guľomet. Druhý guľomet mali na cintoríne. Ich úlohou bolo chrániť a strieľať na most pod Dubinou. Neskôr sa traja partizáni z cintorína stiahli do mojej záhrady. Keď som okolo deviatej vykukol na záhradu, videl som, ako partizáni po jednom utekali smerom na Babku. Jeden ma zbadal a hovorí. ´Pán brat, buďte taký láskavý, jeden náš partizán leží ranený, zaneste mu pohár vody.´ Zo studne som hneď naťahal čerstvej vody a išiel som smerom na Kubachy. Ležal v priekope. Pozrel som sa na neho, nereagoval. Chytil som ho za hlavu a nalial mu do úst vodu, prehltol a prišiel k sebe. Naložil som ho do fúrika a priviezol ho do krčmy. Partizánovi som povedal, že vo vedľajšom dome býva moja tetka, sama a chorá a idem sa pozrieť, či žije. Tetka žila, ale kým som sa vrátil, Nemci už boli pred krčmou. Ďalší partizáni sa chceli ukryť v mojej pivnici. Jeden z nich mi to prišiel oznámiť. Snažil som sa mu to vyhovoriť, lebo som vedel, že by zabili ich aj mňa, keby ich našli. Veľmi som prosil, aby utekali preč. Poslúchli. Nemci medzitým vošli do krčmy a videli raneného partizána. Už som vedel, že je zle. Keď začali robiť prehliadku, v prvom rade išli do pivnice. Vedel som, že sú tam granáty, tak som rýchlo bežal za nimi. Puška bola ukrytá na dvore za bedničkami, ale Nemec vychádzajúci z pivnice ju zbadal. Namieril na mňa samopal, ruky hore. Z pušky vybral náboje, vzal ju za hlaveň a chodil okolo mňa. Potom udrel len niekoľko centimetrov vedľa mňa o stenu, až sa puška zlomila. V tom prišiel nemecký poručík a mňa odviedli s rukami nad hlavou k nemu. Prišiel aj major a oni mu vysvetľovali, čo sa stalo. Odrazu sa tu objavil pán Mocník hranovnický obchodník, pôvodom Nemec. Zahailoval a ukázal svoju legitimáciu. Potom sa o mne rozprávali. Vysvetlil im, že som starosta obce, že ma dobre pozná, a že tu už dlho bývam. Nemci sa ma opýtali, či sú tu partizáni. Boli tu ráno traja, hovorím, ale či sú ešte tu, neviem. Major na to vydal rozkaz, že ak sa čo len jednému Nemcovi niečo stane, majú ma zastreliť.
Neskôr prišli za mnou znova Nemci s požiadavkou, či nemám nejaký povoz, lebo im zabilo troch ľudí. Povedal som im, že požičiam svoje kone i s vozom, ale musia vziať aj raneného partizána, lebo tu nemôže ostať. Našiel som troch chlapov, ktorí naložili mŕtvych nemeckých vojakov i partizána. Odviezli ich. Neviem či partizánovi sa podarilo zachrániť. Na druhý deň prišiel za mnou hauptman, odviedol ma na koniec dediny, kde bola veľká stodola plná obilia. Dostal som čas 12 hodín, aby som obilie vypratal, potrebovali úkryt pre kanón. Odmietol som s tým, že rozkaz môže vydať veliteľ, ja môžem poskytnúť len ľudí a kone.
V dňoch 2. 3. septembra 1944 v chotári Hranovnica padli títo bojovníci SNP: Július Babčan, Ondrej Turík, Alexander Holbík, Ján Leitner Garán, Hans Schwarz Vojtech Hukel a jeden neznámy. Pochovaní sú na miestnom cintoríne v Hranovnici a majú spoločný pamätník.
A aký bol môj osud po vojne? V roku 1948 ma odvolali z funkcie predsedu národného výboru. Novozvolený už Miestny národný výbor v Hranovnici ma pozval na svoje zasadnutie, kde som mal odpovedať na 11 bodov anonymnej sťažnosti. Sťažnosť mi prečítal pán Borguľa evanjelický učiteľ, ktorý bol tajomníkom MNV. Odpovedal som na všetky body. Potvrdil som pravdivosť všetkých, okrem jedného. Bol som v ňom obvinený, že som spolupracoval s Nemcami v septembri 1944, a že som im vo svojej krčme raz urobil hostinu. Odpovedal som, že sťažovateľ klame, že to nie je pravda, pretože som pre Nemcov urobil dve hostiny. Pán Borguľa vstal, poďakoval mi a povedal, že svojim rozvážnym konaním som zachránil celú Hranovnicu. To bolo prvé a posledné poďakovanie. Meno sťažovateľa poznám, ale nie som zákerný človek, neodplácam sa za zlé zlým a preto som sa rozhodol, že ho prezradím jedine vám a do mojej smrti sa nikto iný sa ho nesmie dozvedieť.
Neskôr ma niektorí členovia protifašistických bojovníkov navrhli na udelenie tzv. 255. Nebola mi priznaná s odôvodnením, že to bola moja povinnosť."
Toto je výpoveď, ktorú mi poskytol Jozef Palguta 24. júna 1984. Je to vyznanie človeka, na ktorého by mali Hranovničania spomínať s úctou, pretože s nasadením vlastného života ochránil život mnohých ďalších. Vďaka jeho rozvážnosti nie sú na pamätníku vyryté mená ďalších obetí.
Mgr. Fabián Gordiak, Poprad
Autor: Zo spomienok Hranovničana
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
