nepadlo ďaleko od stromu, lebo poľovnícku vášeň zdedil po svojom otcovi, s ktorým zažil prvé potulky po revíri. Už vtedy zbadal, po čom mu srdiečko zapišťalo. Za tých tridsať rokov spoznal nespočetné lesné zákutia a poodhalil tajomstvá života v prírode. Bez problémov dokáže lúštiť hádanky rozmanitých stôp a zvukov, ale najmä sa naučil zachovávať poľovnícku česť.
"Poľovníctvo je v prvom rade ochrana prírody. Chov, prikrmovanie a starostlivosť o zver. Až potom nasleduje výkon práva poľovníctva, čiže lov zveri. V prvom rade sa loví zver, ktorá nie je súca na ďalší chov," vysvetlil D. Šperka.
Jednou z jeho obľúbených poľovníckych činností je lov líšky. "Líška je dravá zver, tam netreba pozerať na chovné kritériá. Aj keď sa hovorí, že líška je prefíkaná, myslím si, že dobrý poľovník dokáže líšku prekabátiť," záhadne sa usmieva poľovník, ale návod na úspešný lov neprezradí.
Najraritnejším "úlovkom" Dušana Šperku je parožie z kapitálneho jeleňa, ktoré sa mu podarilo získať bez jediného výstrelu. Bolo to presne na MDŽ... "Išli sme na chatu a ja som sa vybral do lesa na miesta, o ktorých som vedel, že sa tam zdržiava zver. Rozhodoval som sa, ktorým smerom mám ísť. Zrejme som sa rozhodol dobre, lebo som urobil dva kroky doprava a zbadal som trčať zo snehu špic z jelenieho paroha. S ťažkou biedou som ho vytiahol spod snehu, lebo bol aj trošku primrznutý, oklepal som ho o strom a zistil som, že je to krásny, veľmi krásny exponát. Inšpirovalo ma to a hľadal som ďalší. Ako keď nájdete jeden hríb a automaticky hľadáte druhý. A podarilo sa. Šiel som ďalej a našiel som ďalší paroh. Bol som veľmi šťastný. Nebol to síce pár, ale ľavé parožie z dvoch jeleňov jednej sorty. Mal som veľké šťastie. Niekto za celý život ani neuvidí takého jeleňa. Je to skutočne unikátne, v priebehu pár minút nájsť niečo také," ani po rokoch netají radosť nadšený poľovník.
Pozná však aj chvíľky, v ktorých pri ňom Šťastena nestála. Alebo si práve vtedy zakryla oči. Lebo netrafiť jeleňa na pätnásť krokov, tomu sa povie smola. "Urobil som veľkú chybu. Čakal som jeleňa, ale nekľakol som si, len som si čupol. Neudržal som náraz pri stlačení spúšte a rana vypálila dohora. Čiže dá sa aj na pár krokov netrafiť. Nuž, aj to sa stáva. Nielen v poľovníctve, ale aj v iných činnostiach. Skúseností nikdy nie je dosť a stále sa treba niečo učiť," smeje sa pri svojom priznaní D. Šperka.
Niekedy osud poľovníkom poriadne zamieša karty a do cesty im postaví všakovaké prekážky. Aj takýchto zážitkov má Dušan Šperka v zásobe neúrekom. Pri každej poľovačke sa môže prihodiť niečo naočakávané. Z prvotného prekvapenia, či zlosti, však nakoniec bývajú veselé spomienky. Presne taká bola aj jedna z poľovačiek na diviaky. Zo začiatku vyzeralo všetko priam ideálne. Spln mesiaca a diviak pochutnávajúci si na návnade, ktorý pri skvelej hostine úplne zabudol na okolie. Príležitosť ako vyšitá. "Pripravil som si pušku a zamieril som. Stiahnem spúšť a ozvalo sa len cvak. Pri tom zhone som z domu zobral náboje do inej zbrane. Čo robiť? Bežal som domov. Prešiel som cez potok a nasledovalo strnisko, ktoré bolo práve povápnené. Utekal som len sa tak za mnou prášilo. Celý biely som dobehol domov, zobral správnu zbraň a vrátil sa späť. Trvalo to asi 45 minút a myslel som, že diviak tam už nebude. Na moje prekvapenie tam stál v tej istej pozícii, ako som ho nechal. Dodnes hovorím, že bol ako priviazaný. Tak mu chutilo krmivo, že sa ani nepohol," so zanietením vyrozprával D. Šperka. Celý príbeh mal nakoniec šťastný koniec. Teda, aspoň pre poľovníka. Diviak už toľko šťastia nemal.
"Za tých tridsať rokov sa nemôžem pochváliť nejakými kvantami trofejí. Ani to nie je mojím cieľom. Keď sa už niečo strelí, dôležité je, aby to bolo skutočne s poľovníckou cťou," uvazrel D. Šperka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
