lákajú zvedavcov túžiacich po dobrodružstve. Akási nevysvetliteľná túžba ich stále ženie tam dole do podzemia, kde vládne tma a vlhko. Do tajomných kráľovstiev, v ktorých najväčšiu silu má kvapka vody drobulinká slza priezračnosti, čo dokáže rozpustiť kameň.

V jaskyniach sa všetko rodí a zaniká v tisícročiach, vytrvalo ignorujúc plynutie času. Storočie je tu len nepatrným zlomkom. Človek by v nich mohol prežiť celý život a len sotva postrehne, ako sa menia. Stále v nich však môže nájsť niečo nové, doteraz nevídané, ako náhradu za nespoznanú krásu premeny.

Kúzlu podzemných svetov kedysi dávno podľahol aj Vladimír Fudaly zo Spišskej Belej. V spleti jeho záujmov speleológia vždy dominovala. "Robil som organizačne pretekársky orientačný beh i turistiku. Často som však nevedel, čo skôr. Či mám ísť na preteky, do hôr, alebo do jaskyne. Bol som typ zálesáckeho chlapca, s kamarátmi sme vyskúšali naozaj všeličo. Ale jaskyne boli vždy na prvom mieste," zalistoval si v knihe svojho života V. Fudaly a s úsmevom i troškou nostalgie opísal i svoju prvú ozajstnú speleologickú výpravu. "Bolo to v lete 1967 a namierili sme si to do Zbojníckej jaskyne, ktorá sa nachádza v Karčínskej Magure na hraniciach s Poľskom. Vtedy sme si aj odskočili k našim severným susedom na čučoriedky, čo na tú dobu bola naozaj odvaha."

Po prvých skúsenostiach už šlo všetko ako po masle. Teoretická príprava o vzniku krasu a samotných jaskýň, brigádnické sprevádzanie v Belianskej jaskyni i prvé praktické výskumy v nej. Kľukatú cestu lemovanú prekonávaním neznámeho prešiel zanietený jaskyniar ako člen Jaskyniarskej skupiny Spišská Belá, ktorej dnes predsedá.

Prvotný záujem o jaskyne prameniaci z chlapčenskej zvedavosti a túžby po niečom nezvyčajnom tak získal punc vážnosti a stal sa skutočným výskumom podloženým overenými vedeckými poznatkami. Objavenie jaskyne Hliny v roku 1969 znamenalo veľký skok vpred. "Naša skupina sa zaujímala o staršie výskumy a zameriavala sa aj na vlastné činnosti. Zo začiatku to bolo všelijaké, lebo sme objavovali aj veci, ktoré už možno boli objavené. Dokumentácia bola totiž značne zanedbaná. Objavením jaskyne Hliny a neskôr P 2 aj naša činnosť začala naberať na obrátkach," spomína predseda.

Najväčší objav na seba nenechal dlho čakať. 21. októbra 1973 sa skupina jaskyniarov zo Spišskej Belej tešila z novej jaskyne. Dostala meno Javorinka a s dĺžkou osem kilometrov dnes patrí medzi významné jaskyne v rámci celého Slovenska. Vladimír Fudaly však nemal to šťastie byť pri jej objave. "V roku 1973 som šiel na vojnu. Mal som trošku smolu, ale taký je život. Kamarát mi presne o mesiac prišiel oznámiť, že objavili veľkú jaskyňu. Trošku ma mrzelo, že som nemal tú česť byť pri tom. Veď túžbou každého jaskyniara je objaviť jaskyňu a peknú kvapľovú výzdobu. Ale vynahradil som si to neskôr. Javorinke som venoval veľa času, krútil som sa popri nej zo všetkých strán a dodnes je mojou srdcovou záležitosťou."

Odvtedy objavy pribúdali a jaskyniari prebádali kilometre priestorov. Všetko na úkor svojho voľného času, poháňaní túžbou zakorenenou v srdciach a nevšímajúc si nebezpečenstvo, ktoré na nich číha na každom kroku. Neznáme priestory sú totiž plné prekážok a za každou sa skrýva možná komplikácia, či úraz. "Najmä v začiatkoch sa stávalo, že všetko si odniesli odreté prsty na rukách alebo opuchnuté nohy. Nikto z nás však nevnímal tieto negatíva, každého skôr zaujímalo to tajuplné. Až doma sme zistili, kde všade máme modriny. Najväčšou odmenou pre nás bolo, keď sme prešli cez trpiteľské, úzke miesta a dostali sme sa do krásnych priestorov. S nebezpečenstvom sme museli rátať a skúšať sa mu vyhnúť."

Ale nie vždy sa to podarilo. Nevyspytateľná príroda a sila živlov totiž dokáže narobiť šarapatu aj jaskyniarom. Mnohí si "užili" najmä pri prácach v Javorinke. "Raz na jar sa skupina jaskyniarov vybrala na prieskum. Prišiel príliv teplého vzduchu a sneh sa začal topiť tak rýchlo, že v priebehu niekoľkých hodín stúpla hladina riečky pretekajúcej jaskyňou tak, že zaliala vchod. Vtedy "mäklo" nielen tým dnu, ale aj nám vonku. Našťastie sa nám s pomocou potápačov, pohraničiarov a mnohých dobrovoľníkov podarilo všetkých zachrániť."

Adrenalín dvíhajúce situácie však mali niekedy aj humorný podtón. Práve tak to bolo pri povrchovom prieskume Javorinky. "Robili sme farbiace skúšky vôd, aby sme zistili, kadiaľ voda prechádza a kde vychádza opäť na povrch. Práve v tom čase spustili v Javorine do prevádzky aj novú budovu vládneho zámočku, pri ktorom bol aj bazén. Bolo to ešte za totality. My sme si vybavili všetky povolenia, no keď sme zafarbili vodu, na ďalší deň nám s hrôzou volal správca budov. Prišli sme tam a v bazéne bola krásne zelená voda. Keby tam vtedy prišiel niekto z vládnych činiteľov, určite by bol uchvátený a my by sme boli zatvorení. Vtedy nám bolo naozaj tesno na duši," s úsmevom zakončil V. Fudaly.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš