síce, že sa premeníte na soľný stĺp, ale reálny život vám nastavil inú pascu normálny stĺp, do ktorého idete práve naraziť. Aj to je príbeh, ktorý inšpirovaný biblickými dejinami pretavil do obrázku Popradčan Marcel Kubinský. Tento profesiou špeciálny pedagóg už takýchto farebných príbehov obyčajných ľudí naspriadal hojne. "Nie je to únik od reality, len obyčajná potreba tvoriť," smeje sa autor. Ten bol v Poprade roky známy alternatívnymi tancovačkami, neskôr tu spopularizoval osobnosť Keita Haringa. Reprodukcie jeho obrazov Marcel kreslil na tričká, plagáty, dokonca jeden premaľoval aj na obytný dom v centre mesta. Svieti tam dodnes.
Talent naňho preskočil ako blchy z kožucha. Marcel Kubinský tvorivosť vraj "nachytal" v rodine, mama totiž viedla súrodenecký trojlístok vzťahu ku kráse. Obe jeho sestry chodili do výtvarnej, Marcel ako divoké dieťa ulice však nemal chuť vysedávať v škole naviac a dobrovoľne. Čosi ale od výtvarne nadaných sestier nasal. Vždy si niečo kreslil, čmáral, staval domčeky z papiera podľa detských časopisov. "Možno vo mne niečo driemalo, stále som mal potrebu vyjadriť sa rukou. Asi to bolo tým, že som veľmi škaredo písal a chcel som si ruku trochu precvičiť," so smiechom pátra po začiatkoch svojho vzťahu k výtvarnému umeniu Marcel Kubinský.
Počas štúdií v Bratislave sa často stretával so scénografom Ferom Liptákom, občas mu pomáhal pri jeho projektoch. "Boli to len také dekoratívne a patinérske roboty, zopár interiérov väčších či menších. Nemuseli sme vždy hovoriť o umení, predovšetkým ľudsky mi tento človek veľa dal a počúvať jeho rozprávanie, to je vždy silný zážitok," priznáva vplyvy okolia. Keď sa Marcel po jedenástich rokoch v Bratislave opäť natrvalo usadil v Poprade, potreba "niečo robiť" silnela. Vyrezával a maľoval drevených panáčikov, veselých, farebných, ktorí kyvotali rukami i nohami. Stále to nebolo ono. "Kedysi dávno mal Fero taký sen robiť obrazové divadlo. Ja som mal robiť prípravné roboty, vyrezávať panáčikov a on ich maľovať. On je však tak zaneprázdnený, že nám to nevyšlo, začali sme, ale nebolo to celkom ono. Napokon som sa rozhodol skúsiť to inak a sám. Však štetec v ruke držať viem a nápadov je dosť," dodáva Marcel.
Jeho terajšie obrazové príbehy sú tiež akýmsi divadlom. Na preglejke namaľovaná krajina či interiér upúta farbami a dejom, v popredí je vždy postava. Stačí potiahnuť za tiahlo a oživí sa pohybom. "Niekedy mám vyrezanú postavičku a práve ten pohyb, ktorý robí, ma inšpiruje k príbehu. Napríklad tento panáčik bol predurčený na to, aby ukazoval, akú rybu chytil...," ukazuje na chválenkárskeho rybára. Šikovný je aj ujo, čo pri potiahnutí jasne odstrkáva ľudí od seba. Volá pri tom: kto nemal kiahne, nech radšej tiahne! Diváka možno prekvapí svätá Katarína, na rozdiel od legendy koleso poláme sama... Trochu rozprávky, trochu reálny život, obyčajný, ktorý každodenne prežívame bez toho, aby sme si uvedomovali jeho jedinečnosť. Alebo Olaf a ufo, to je zas celkom iný príbeh. "Pracujem s preglejkou, vyrezávam z nej a maľujem na ňu. Má krásnu štruktúru, ale občas aj chyby. Ja sa kaz nesnažím zakrývať, naopak, priznávam ho. Jeden z takých kazov bol práve ako to 'ufo'," vysvetlil autor obrázkov. Rád sa necháva inšpirovať biblickými príbehmi, ktoré obracia do reálneho života, medzi obyčajných ľudí. Jeho panáčikovia záhadných mien už zdobia byty nielen u priateľov a známych, zopár ich už predal do Bratislavy i Prahy. "Žiť by sa z toho nedalo, z tejto ilúzie som vyrástol, ale mám radosť, keď sa to ľuďom páči," priznal.
V byte sa mu "galéria" farebných príbehov začína rozrastať. Marcel netvrdí, že si bude celý život maľovať a vyrezávať iba "do šuflíka". "Samozrejme, že by som bol rád, keby sa napríklad časom niekde v Poprade našlo miesto na výstavku týchto vecí. Aspoň budem mať spätnú väzbu," uzavrel.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
