dôležitú v živote jedného muža.
Emil Horniaček z Gánoviec si už ako chlapec tykal s horolezectvom. Príroda a hory boli uňho vždy na prvom mieste. Ako reprezentant pochodil celý svet a na svojom konte má aj niekoľko prvovýstupov. Na niektorom vrchole možno naňho číhala aj závratná horolezecká kariéra, ale o to mu vlastne ani nešlo. Po čase dal zbohom slovenskej špičke a za stred svojho vesmíru si zvolil rodinu. "Oženil som sa, narodila sa nám dcérka a pribudla zodpovednosť. Prestal som aktívne liezť, pribral som nejaké kilká, no stále sa cítim dušou viac horolezec, ako čokoľvek iné. Horolezectvo je podľa mňa najkrajší šport na svete."
Aj keď s lezením nikdy úplne neprestal, akési prázdne miesto v duši musel niečím vyplniť. Vybral si autá. A pre istotu hneď tie najrýchlejšie. "Začal som robiť orientačné preteky, ale potom ma jeden známy nainfikoval, aby sme si kúpili rely auto. No a diagnóza bola na svete. Prischlo mi spolujazdcovanie. Ja som teda ten, ktorého nepustia za volant," smeje sa E. Horniaček.
Pozíciu na pravom prednom sedadle však vedel maximálne zúročiť. Nezaskočili ho ani ostré zákruty, ani prach ciest. Zrýchlený život, v ktorom rozhodujú sekundy a šťastie, mu priniesol titul majstra Slovenska, Čiech, víťazstvo zóny strednej Európy a mnohé ďalšie. V rely kolotoči menil "stajne" i členov posádky a často sa na jeho hlavu zosypali spŕšky kritiky. Taký už je údel spolujazdcov. "Aj keď sa spolujazdci veľmi nespomínajú, odborníci vedia, že zohratá posádka je základom úspechu. Ja musím šoféra spomaliť, zrýchliť, vedieť nadiktovať v správny čas správnu zákrutu. Koľko razy mi šofér vynadal... No spolujazdec si musí uvedomiť, že v tej chvíli musí kvôli výsledku sklopiť uši. Vyjasníme si to potom."
Na trati si totiž treba strážiť každú sekundu a najmä neskončiť kvôli malichernosti v priekope. Nehody sa však nevyhýbajú ani majstrom. Niektoré vyzerajú ozaj strašidelne. "Najväčšia havárka bola, keď sme v stodeväťdesiatke vyleteli z cesty do ovocného sadu. Našťastie, stromčeky mali priemer len desať centimetrov. "Vyrúbali" sme ich 39, skončili sme dvoma saltami na streche, ale nič sa nám nestalo. Najvážnejšia moja nehoda bola, že som nikdy nevyhral Rally Tatry," pousmial sa pretekár a napriek viacerým podobným zážitkom stále tvrdí, že rely nie je až taký nebezpečný šport. "Horolezectvo je určite oveľa adrenalínovejšie a nebezpečnejšie ako rely. Aj jazdenie na bežných cestách je omnoho zložitejšie. Ľudia to možno vidia ináč, lebo rely sa jazdí veľkou rýchlosťou, ale pokiaľ nechytíte priamu čelovku do stromu, tak je to v poriadku. Človek musí vedieť zhodnotiť riziko. Kto povie, že sa vôbec nebojí, je u mňa blázon, šialenec. Vždy som robil adrenalínové športy, bavilo ma skákať paragliding a splavovať divokú vodu, ale vždy som sa snažil eliminovať riziko na minimum."
Horolezectvo i rely sú dnes už minulosťou. Do života Emila Horniačka vstúpila nová vášeň a našla si tam svoje miesto. "Kone pod kapotou som nateraz vymenil za tie živé a snažím sa tomu venovať všetku energiu. Neviem, čo ma čaká, rely ani horolezectvo som neuzavrel doživotne. Skrátka som v štádiu, keď kone pre mňa znamenajú všetko. Pohľad z ich chrbta totiž naozaj stojí za to."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
