nešiel s davom a možno aj to spôsobilo, že súznenie hľadal v náručí prírody. Výtvarník Pavel Wavrek, Kežmarčan "do morku kostí" sa len potichu usmieva, ak nenápadne podotknete, či to jeho vytŕčanie z priemeru nemá čosi tak trochu spoločné s rebelantstvom.
Jeho vzťah k výtvarnému prejavu sa rodil už v detstve. "Pamätám si celkom presne tie chvíle, mohol som mať tak trinásť rokov a celý natešený som bežal zo školy domov, lebo som sa radoval, ako si sadnem pod strom pred jeden starý dom, budem si vytláčať temperové farby a maľovať. Ten dom ma fascinoval, cítil som potrebu ho zachytiť. Keď som obraz dokončil, pripravil som výstavu. V pivnici. Na výstave visel jediný obraz a videli ho všetci moji kamaráti," smeje sa pri spomienke na svoje takmer undergroundové začiatky. Keďže si v časoch normalizácie veľmi dobre uvedomoval nereálnosť šancí dostať sa na umeleckú školu, ani to neskúšal. Maľoval a kreslil len tak, z pasie, pre radosť. A skúmal svet očami výtvarníka, sledoval, zvedavo pozoroval každý pohyb a zaznamenával svoje dojmy. Ohmatával krásu a pretlak z nej sa snažil dostať von, na plátno či papier. A veľa sa učil. Študoval techniky iných maliarov, čítal o výtvarnom umení, ale najväčšou školou mu bol život sám.
"Už ako chlapec som objavil pre seba Ladislava Mednyánszkeho. U našich známych mali jeden jeho obraz a mňa úplne očaril. Postupne som spoznával jeho tvorbu a dojmy z nej boli silné, uchvátili ma jeho úžasné portréty a predovšetkým hmly," vysvetľuje svoj vzťah k Mednyánszkeho tvorbe. Wavrek sa rád túlal v parku pri kaštieli v Strážkach, tam v 60. rokoch maľoval svoje prvé krajinky a prenikal hlbšie do prostredia, v ktorom žil samotný Mednyánszky. "Vtedy to bola ešte divoká záhrada, dobre som sa tam cítil. A stále som sa opájal tými hmlovými zákutiami a skúmal, ako Mednyánszky tú hmlu maľoval," vysvetľuje výtvarník, ktorý dodnes rád maľuje prírodné scenérie a lesné motívy. Tvrdí, že Mednyánszky bol "majster hmly". "Hmla sa nedá len tak namaľovať štetcom. Kým som na to prišiel, chcelo to hodiny a hodiny skúmania, skúšania, pozorovania pod mikroskopom, ale prišiel som na to," spokojne konštatuje. Dnes je vďaka svojmu obrovskému archívu považovaný za odborníka na tvorbu L. Mednyánszkeho. Práve na túto tému obhajoval aj záverečnú prácu, keď sa pred nedávnom rozhodol doplniť si výtvarné vzdelanie na umeleckej škole v zahraničí. Blízka mu však je aj tvorba francúzskeho impresionistu F. Monticelliho.
"Ja som proste krajinomaliar, realista. Doslova milujem tie rána, keď sa po daždi v lese vytvorí úžasná hmla, to doma nevydržím, musím ísť aspoň na Maguru a naháňať tú hmlu, vyžívam sa v nej. Odmalička som dokázal v lese sedieť celé hodiny, tak je to aj dnes," vysvetľuje výtvarník. Priznáva, že mal obdobia, keď sa pokúšal koketovať s modernou, ale nesedelo mu to. "Chcel som sa asi vcítiť do pocitov svojich kolegov, modernistov. Urobil som zopár takých úletov, nebolo to zlé, niekomu sa to dokonca vyslovene páčilo, ale mňa to neuspokojilo. Nenaplnilo ma to, pekne som sa vrátil k tomu, čo mám rád," obhajoval svoje "staromilstvo" kežmarský výtvarník.
Okrem nehy prírodných zákutí sa rád hrá aj s portrétmi, či aktami. Pri portrétnej tvorbe sa snaží poznať človeka, aby zachytil jeho podstatu a jeho osobnosť. Jeho ďalšou "srdcovkou" je stará architektúra. "Z Kežmarku vymizlo kopec krásnych starých vecí, zničené sú celé čarovné zákutia, tak sa aspoň oživením starej podoby mesta snažím zachytiť jeho niekdajšiu tvár. Preč je romantika tohto mesta, ale občas pri nočných potulkách nájdem miesta, ktoré ešte dýchajú inými storočiami. Asi som sa omylom narodil do zlej doby, neznášam počítače, nekamarátim sa veľmi s mobilom. Najradšej by som žil v dobe Mednyászkeho, to bolo obdobie, kedy boli muži galantní, ženy aspoň naoko hanblivé, podávala sa dobrá káva, aj chudoba žila slušne a aj ten prach na uliciach bol akýsi krajší," povzdychol si nad strateným leskom minulých storočí.
Žije však v realite dneška, ale ako tvrdí, aspoň pozná cesty, ako z nej unikať. "Mám rád tvorbu, ten proces, keď niečo vzniká a vôbec mi nevadí, že sa odohráva v intimite samoty. Samotu mám rád, hoci som veselý človek. Potrebujem trochu nostalgické prostredie a keď sa tej samoty presýtim, idem zas medzi ľudí," hovorí Pavel Wavrek.
Tvrdí, že sny si plní krok po kroku. "Chcel som maľovať robím to. Chcel som lietať, aj to sa mi podarilo. Chcel som zažiť pobyt v ponorke, vyšlo to. Chcel som jazdiť na koni, jazdil som. Dá sa povedať, že som šťastný človek, sny sa mi plnia a keby som zajtra definitívne odišiel, nebolo by mi ľúto, že som niečo nestihol," dodáva výtvarník.
Jeho práce sú roztrúsené u zberateľov umenia v celej Európe, aj v súkromných galériách v USA. Za vyše dvadsaťročnú výtvarnú aktivitu stihol pripraviť 25 samostatných výstav na Slovensku i vo svete. Je autorom návrhu pohľadníc, ilustroval knihy, robil plagáty, navrhol dopisný papier s vodotlačou so symbolom kežmarskej synagógy. "Ale nič z toho neprevýši ten pocit sedieť v lese, sledovať mihotavý jas slnečných lúčov pomedzi stromy, čakať na rannú hmlu a všetkými zmyslami vnímať mágiu prírody," uzavrel výtvarník.
Text pod foto 1.
Kežmarský výtvarník P. Wavrek rád hľadá v "svojom" meste malebné zákutia, ktoré pripomínajú pokoj zašlých čias.
Foto: Mira KOVÁČIKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
