(na snímke), sa za vzdelaním vybral úplne iným smerom.
To, čo márne hľadal doma, našiel nakoniec asi päťsto kilometrov severnejšie od rodného hniezda v druhom najväčšom meste Poľska, miliónovej Lodži. Tu už tri roky študuje na súkromnej Wyszej szkole informatyki (WSI). "Do Lodže som sa dostal zhodou okolností. Na internete som si našiel o škole nejaké informácie. Cez jedného známeho som sa dostal do mesta a do školy. Pozrel som si to tam a rozhodol som sa, že to skúsim. Plusom bolo najmä to, že som nemusel robiť žiadne skúšky. Stačilo doniesť maturitné vysvedčenie a zaplatiť školné. Rozhodol aj pozitívny prístup Poliakov ku Slovákom," začal svoje rozprávanie o pôsobení u našich severných susedov 22-ročný Peter.
Začiatky boli naozaj ťažké. Azda najväčším problémom bolo naučiť sa síce ľubozvučný, ale komplikovaný poľský jazyk. Na prvej prednáške sa Popradčan len nemo pozeral na prednášajúceho, a čudoval sa "o čom to vlastne hovorí". Časom si však zvykol, hoci príliš v poľštine nekomunikoval. "Býval som na priváte s chalanmi z Nigérie. Bavili sme sa medzi sebou po anglicky. V polštine som veľmi nekomunikoval. Učitelia boli ale veľmi tolerantní. Vedeli, že som cudzinec a mohol som si na skúšky nosiť slovník. Našťastie v mojom odbore prevláda angličtina a tá mi problémy nerobí," vysvetlil programátor, ktorý dnes rozpráva poľsky tak dobre, ako po slovensky. Problémy má vraj iba s písaním. "Dodnes neviem, kde sa píše mäkké a kde tvrdé 'y'," zasmial sa budúci programátor.
Systém výuky, technické zabezpečenie WSI, ako aj bývanie na internáte sa nedá s pomermi na slovenských vysokých školách porovnať. Učebne sú vybavené najmodernejšou technikou, na škole učia najlepší odborníci z Poľska. Internát je úplne nový, izby v ňom sú komfortné, čisté a priestranné. Študenti majú k dispozícii dokonca vlastný bazén. To všetko za dve tisícky na mesiac. Ďalších približne 3 200 korún mesačne "zhltne" školné.
Možnosti privyrobiť si sú nulové. V Lodži je totiž 20-percentná nezamestnanosť. "Je to bývalé priemyselné centrum. Kedysi tu vyrábali veľké fabriky. Len málo z nich ešte funguje. Mesto vyzerá pochmúrne, je tu vysoká kriminalita. Do niektorých štvrtí sa vôbec neodporúča chodiť. A telefón zavesený na krku? Zabudnite! Žije tu veľa chudobných ľudí. Vidno ich najmä na staniciach. Napriek tomu sa mi Lodž páči. Je skrátka iná ako ostatné poľské mestá. Za tie roky som si zvykol a Lodž mi prirástla k srdcu," podotkol P. Hudák.
Popradčan sa stal v miliónovom meste takpovediac menšou atrakciou. Nie je totiž zvykom, aby Slovák išiel študovať práve do Poľska, do krajiny, z ktorej miestni húfne utekajú. Pred časom ho pozvali spolu s inými cudzincami do rádia, aby povedal, čo si o Poliakoch myslí a ako sa mu v Lodži žije. "Poliaci sú veľmi milí. Ich naturel je podobný tomu nášmu. Radi sa zabávajú, vypijú si, sú spontánni, možno troška skeptickejší ako my. Ja nie som veľmi spoločenský. Väčšinu času trávim za počítačom. Ale aj v škole, aj na ulici sa stretávam s tým, že Poliaci majú Slovákov veľmi radi. Mnohí z nich u nás strávili dovolenku, poznajú našu krajinu. Dokonca sa mi podarilo od bitky zachrániť kamaráta z Nigérie, černocha, a to len tým, že som povedal dotyčným, že som Slovák," vysvetlil mladý programátor, ktorý svojim priateľom zo Slovenska nosí absinth a dobré pivo.
Hoci v tomto roku končí inžinierske štúdium a podarilo sa mu získať aj pracovný kontrakt v nadnárodnej spoločnosti, v štúdiu chce minimálne dva roky pokračovať ďalej. Svoju budúcnosť vidí v Poľsku. "Mám tu babu, rysuje sa mi dobrá práca, ktorá ma baví. Uvidíme, ako sa to nakoniec vyvinie," dodal P. Hudák, mimochodom, syn známeho básnika Pavla Hudáka. Ako nám prezradil, na rozdiel od otca však neukladá básne vo veršoch a na papier, ale v kódoch a do počítača.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
