Detstvo som prežil pod Tatrami, lyžovať už viem. Sedem rokov som chodil na náboženstvo a šesť rokov do ľudovej školy umenia. V roku 1969 som absolvoval prvé sväté prijímanie. O pár rokov neskôr som vstúpil do pionierskej organizácie na základnej škole, kde som robil kronikára. Osvedčil som sa aj ako nástenkár. Študoval som na východe grafiku. Potom som odišiel na západ, kde som vyštudoval scénografiu na VŠMU u profesora Ladislava Vychodila. Venujem sa scénografii, kostýmu a občas spravím plagát pre niektorú inscenáciu alebo film. Ináč som na voľnej nohe ako samostatne zárobková osoba. Rokom 1990 som sa stal spoluzakladateľom Teatro Tatro. Urobil som desať filmov, niekoľko inscenácií a toľko divadelných predstavení, že si ich ani nepamätám. Na niektoré som pyšný, za niektoré sa hanbím. Akákoľvek podobnosť s iným životopisom je náhodná."
Spoznali ste ho? Takto prezentuje svoj životopis známy slovenský scénograf Fero Lipták. Jeho meno sa spája s desiatimi zvučnými dielami slovenskej a českej kinematografie a množstvom divadelných predstavení. Z dielne popradského rodáka pochádzajú scény k filmom Všetko, čo mám rád, Vták Ohnivák, Dážď padá na naše duše, či Orbic Pictus. Špecifický rukopis výtvarného prejavu mu priniesol nejedno uznanie. Za výtvarný počin k filmom Krajinka a Čert vie prečo získal Českého leva. Spolupracuje s režisérmi zvučných mien a tvorí jeden z pilierov slovenskej umeleckej tvorby. No všetko mohlo byť inak.
„Kreslil som odmalička, ale ani som netušil, že budem robiť divadlo a film. Až môj geniálny profesor Alexander Bugan mi povedal, že existuje odbor, ktorý sa volá scénografia a vraj by som k tomu mal najbližšie. Tak som do toho skočil a neľutujem. Milujem to remeslo. Aj keď, keby som na začiatku vedel, čo obnáša film, asi by som to nerobil. Nie je to ľahké. Čím viac to robím, tým viac si uvedomujem, ako málo o tom viem," zamyslel sa F. Lipták.
Filmovú a divadelnú tvorbu, ako dominanty tvorivej práce, kombinuje s maľovaním, ktoré je preňho relaxom. Oddychom od spolupráce s režisérmi, kameramanmi, či hercami. Oddychom od kompromisov a presne stanovených tém. „Do maľovania mi nikto nekafre, nikto mi nehovorí, že mám maľovať iba na zeleno, alebo len na červeno. Aj keď to tak na mojich obrazoch vyzerá, že maľujem iba na červeno. Dôležité je, že sú to moje nápady. Bez toho, aby som nemal nápad, nezačnem kresliť. Veci, ktoré nevyjadrím vo filme a divadle, interpretujem na plátne."
Práve tu popúšťa uzdu svojej fantázii a vytvára si vlastný, farebný svet tak, ako ho vidí. Veselý a jednoduchý. Pri scénografii sa musí držať textu, maľovanie je istým spôsobom oslobodenie. V inšpirácii hrá prím ulica. „Fascinujú ma úplne bežné, jednoduché veci. Ľudia na zastávke, ľudia doma, ľudia močiaci si nohy v lavóre. Hľadám v tom odľahčenie, vtip a nový nápad. Pri jednoduchých ľuďoch, ktorí nie sú z brandže, si dokážem oddýchnuť. Rozprávajú mi o svojich problémoch, o svojom živote a to ma fascinuje a osviežuje," vyznáva sa F. Lipták.
Obdivovateľov jeho obrazov zase osviežuje typická postavička červeného štylizovaného človiečika, ktorý sa prirodzene vkradol do jeho tvorby a stal sa symbolom vtipných interpretácií krátkych textov. „Stáva sa mi, že keď namaľujem krajinu, ľudia sa pýtajú, kde je človiečik? Možno preto, že sa v ňom môžu vidieť. Je to vlastne každý z nás. Každý má dve oči, nos, uši, ústa... a to tam je," dodal výtvarník, ktorý už vystavoval v Bratislave, Zakopanom, Prahe, Viedni, Vancouvri, Hannoveri, či Paríži. Do 16. septembra môžu jeho prvú výstavu v rodnom kraji obdivovať i návštevníci Galérie u sediaceho anjela v Kežmarku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
