silný chlap slúžil u jedného Nemca v Nálepkove. Vcelku pokojná služba mu však v jednom okamihu zmenila život a stal sa z neho partizán.
"Nemec, u ktorého som slúžil nemal dobré vzťahy s druhým Nemcom z dediny. Ten mu vždy na bránu domu kreslil hákové kríže. Jednoducho nemali sa v láske. Často sme vozievali seno z poľa. Raz pri takomto vození som ostal hore na voze a hádzal bunty slamy dole. Vtom prišiel aj ten neprajný sused. Nemec, u ktorého som slúžil mi povedal, aby som mu jeden hodil na hlavu, ako príučku. No mal som smolu. Bal slamy mu zlomil ruku. Ja i môj pán sme boli vyšetrovaní. Báli sme sa čo s nami bude. Môj pán mi dal tisíc korún a povedal mi, aby som odišiel z dediny. A ja som utiekol. V tom čase sa začali zbierať rôzne partizánske skupiny, a tak som sa k jednej z nich pridal," spomína na začiatky dnes už bývalý odbojár M. Kiššák.
S partizánmi sa spojil v Slatvine. Spolu s nimi postupoval cez Poráč na Slovinky a smerovali do Hnileckej doliny. Neskôr sa presunuli viac k Spišskej Novej Vsi. "Pamätám si na to dobre. Bola sobota a niektorí z nás zišli dole do mesta na jarmok. Niekto ich tam však objavil a udal ich Nemcom. Našťastie keď do nášho tábora Nemci prišli, boli sme už preč. Postupovali sme k Rožňave a odtiaľ na Dobšinú. Neskôr sme sa dozvedeli, že v Telgárte má naša armáda problémy. Hneď sme im tam išli pomôcť. Podarilo sa nám Nemcov odraziť, ale v tom čase už celý Telgárt horel. Bola tam jedna krásna ulica, ktorá celá ľahla popolom," spomína na časy partizánčenia M. Kiššák, ktorý patril ku kontrarozviedke. Spolu s ostatnými 499-timi chlapmi bol súčasťou brigády Klementa Gotwalda.
V kontrarozviedke však pracovali iba desiati odbojári. Spolu s nimi aj M. Kiššák. Z Telgártu sa vybrali smerom na Podbrezovú a Brezno. Práve tam im totiž ruské lietadlá zhadzovali zbrane, ktoré neskôr zakopávali na vopred pripravených miestach, aby ich v čase potreby použili. Ako priznáva odbojárske časy boli veľmi ťažké a neraz im hrozilo veľké nebezpečenstvo, najmú vtedy, keď nemeckým jednotkám podmínovali cestu. Našťastie, kde prišli obyvatelia obcí im vždy pomáhali, aj keď im išlo o život. "V roku 1945 sa celá brigáda presunula do Heľpy. Tam sme mali byť všetci prepustení. Starších z nás prepustili hneď, ale asi dvadsiatku mladých zadržali. Aj ja som bol medzi nimi. V tom čase sme mali ísť na Sudety. Čakali sme ešte desať dní, pokiaľ nás tam nepošlú. Nakoniec sme však nikam nemuseli. Keď som prišiel domov, bol som často chorý. Bol som prechladený a mal som vredy. Pravú stranu som mal úplne stuhnutú. Bolesti mávam dodnes," dodáva M. Kiššák.
Autor: šim
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
