tento 78-ročný pán si do detailov spomína na svoj päťmesačný "pobyt" u ruských partizánov. Ako vyplýva z jeho rozprávania, scény, ktoré súčasníci poznajú z filmov pre pamätníkov zemľanky v horách, útoky Nemcov prezlečených za partizánov, prepady nemeckých aut prežíval na vlastnej koži.
F. Najvirt sa zapojil do povstania aj kvôli svojmu staršiemu bratovi Oldřichovi. Paradoxne, počas partizánskych bojov sa však ani raz s nim nestretol. Pán František rodák z Jakloviec ako mladý muž pracoval v Dubnici nad Váhom v Škodových závodoch. Už tam pocítil aké krutosti dokáže napáchať vojna. Pri bombardovaní museli opustiť závod. Jeho kamarát Mišo bol smädný, oddelil sa od neho, vraj sa ide napiť do blízkej studničky. Bohužiaľ, viac sa už nevrátil. Zasiahla ho črepina a na mieste bol mŕtvy.
V Dubnici nad Váhom ho zastihol v predvečer povstaleckých udalosti aj list od brata, ktorý sa v Banskej Bystrici vo vojenskej škole pripravoval na dráhu parašutistu. V liste mu oznamoval, že sa zapája do bojov. Vtedy mladému Františkovi to nedalo, okamžite sa zbalil, a nasmeroval si to do Banskej Bystrice, aby bol priamo na mieste udalostí, ktoré majú čestné miesto v slovenských dejinách. Tam však už vládol zmätok, po bratovi nebolo chýru. Viac po vlastných nohách ako vlakom sa vrátil domov do rodných Jakloviec.
Ako vyplýva z rozprávania pána Františka, jeho rodina bola silne politicky angažovaná, otec bol aktívny komunista. Práve otec mu zariadil, aby sa v Kojšove pridal ku viac ako 400 člennej partizánskej skupine, ktorá tadiaľ prechádzala. Prevažná väčšina mužov bola z Azerbajdžanu a títo vojaci mali za sebou niekoľko tisícok kilometrov putovania. Mladý František bol medzi nimi jediný Slovák. Ako hovorí, okamžite si medzi nimi našiel kamarátov, čo mu však bolo divné, s prekvapením ho sledovali, keď si z batoha vytiahol uterák, zubnú kefku a pastu.
S ruskými partizánmi sa pohyboval väčšinou po strednom Slovensku, ich hlavnou úlohou boli prepady nemeckých aut na cestách. Zažil nemálo dramatických chvíľ, veľmi nerád spomína na to, ako na vlastné oči videl, ako Nemci zajali amerických vojakov a za živa ich upálili v miestnej vápenke. Z vojny si okrem nepríjemných zážitkov priniesol aj zdravotné problémy. Ako spomína, jedlo dostávali v skupinách vo vedrách. Všetci ho hltavo jedli, kým bolo horúce. On na takýto spôsob stravovania nebol zvyknutý, keď však nechcel hladovať musel sa prispôsobiť. Ako následok mu ostali vredy na žalúdku.
Po návrate z vojnových bojov mu v rodných Jaklovciach za zásluhy núkali miestnu krčmu či členstvo v ľudovej milícii. On sa však radšej vybral štúdium na vysokej škole.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
