radosti. V nohách mal 1700 kilometrov, ktoré za necelé tri týždne najazdil na bicykli siedmimi krajinami Európy. Cykloturista Štefan Šatala z Kežmarku už totiž vie, že bicykel je výborný prostriedok, ako spoznať svet, ľudí okolo i svoje vlastné limity.
S bicyklom sa začal kamarátiť ako dieťa. Vážnejšiu pozornosť mu však začal venovať ako tretiak na strednej škole. Práve sa vrátil z brigády v Sládkovičove, pri okopávaní kukurice mal pocit, že získava kondíciu vrcholového športovca. Keď doma zistil, že súrodenci dochádzajú na prázdniny do Piešťan, rozhodol sa ísť za nimi na bicykli. "Prvý raz som sa niekam na viac dní na bicykli vybral sám. Nevedel som nič o tom, ako sa mám pripraviť, čo si mám vziať, s čím mám počítať. Nemal som takmer žiadnu potrebnú výbavu, ani len záplaty na defekt som nestihol kúpiť. Pri Sverepci som dostal defekt, už sa blížila tma, nemal som šancu to niekde opraviť. Tlačil som bicykel ešte zo tridsať kilometrov a potom som od únavy ľahol do priekopy a tam prečkal noc. Dodnes si pamätám, ako som dehydrovaný klepajúc sa chladom prečkal noc a ráno pokračoval ďalej. V tej horúčave na rozpálenom asfalte to boli hotové galeje. V Trenčíne som zohnal záplatu, defekt opravil a pokračoval ďalej," spomína na svoj prvý ozajstný cyklovýlet Štefan Šalava.
Zážitok ho neodradil, naopak. Ako vysokoškolák začal na bicykli poznávať Slovensko. "Škoda, že som sa tomu už skôr nezačal venovať systematickejšie. Veď ako stredoškolák som nepoznal ani len okolie Kežmarku, nieto Slovensko," smeje sa dnes muž, ktorý ročne najazdí priemerne dve tisíc kilometrov. Zo sedadla bicykla teda začal spoznávať najprv najbližšie okolie, neskôr si trúfol ďalej. Postupne prešiel celé Slovensko a spoznal všetky jeho údolia.
Na rad prišli prihraničné oblasti a neskôr sa odvážil do zahraničia. Začal Maďarskom, zlákali ho južné Čechy, vybral sa do Rakúska. "Mal som aj dlhý útlm. Začal som pracovať ako programátor vo Svite, sedavé zamestnanie a stres spôsobili, že zrazu nebol čas na záľuby, ale postupne 'odchádzala' aj kondička. Veľa som pribral. Bolo potrebné niečo s tým robiť a tak som si povedal, že cesta, ako sa vrátiť k bicyklu je bicykel," spomína na pauzu v cykloaktivitách. To však už začína svojej záľube venovať všetku energiu a voľný čas, premyslene volí cesty, plánuje, hľadá vhodné kempy na prespávanie, kompletizuje čoraz lepšie vybavenie.
S partiou rovnakých nadšencov sa dal zlákať na výlet do Chorvátska, do Splitu sa odviezli vlakom a späť šliapali do pedálov. Tam niekde vznikol aj plán pozrieť sa ďalej do Európy. "Som frankofil, možno cez štúdium francúzštiny som pričuchol ku kultúre Francúzska a chcel som sa na vlastné oči presvedčiť, či moje predstavy sú zhodné s realitou. S kamarátom sme si naplánovali výlet, napokon to vyšlo tak, že som šiel až o rok a bez neho, cez jednu cestovnú kanceláriu. Tá mi slúžila ako relatívne lacný dopravný prostriedok na Azúrové pobrežie, odtiaľ som mal v pláne vrátiť sa domov na bicykli sám," spomína Štefan Šatala.
Sen sa mu prednedávnom splnil. S ľuďmi zo zájazdu si rozumel, najazdil s nimi za štyri dni asi dvesto kilometrov a potom sa "trhol", aby dotiahol svoj plán. "Prešiel som Azúrové pobrežie, všetky známe francúzske letoviská, Monako, Taliansko, Nemecko, Švajčiarsko a Rakúsko. Od pobrežia som stúpal cez alpské horské priechody, na ktorých ešte ležali zvyšky snehu. Videl som rôznorodú krajinu, nádhernú prírodu a poznával mentalitu ľudí," hodnotí prínos osamelej púte.
Tvrdí, že na veľké cyklotúry chodí najradšej sám. "Viac mi to vyhovuje, nemusím svoje tempo prispôsobovať ostatným, dáva mi to väčší pocit slobody," vysvetľuje.
Bicyklové potulky svetom ho priviedli aj k ďalšej záľube fotografovaniu. "Niektoré okamihy sa nikdy nezopakujú, niektoré scenérie priam volajú, aby som ich zachytil. Je pravdou, že niekedy som tak unavený, že sa mi nechce zastaviť, ale potom sa premôžem a fotím," hovorí Kežmarčan. Smeje sa, že niekedy je fotenie dobrou zámienkou, ako si dať pauzu. Tvrdí, že sa nikam neženie, jazdí rozvážne a nerobí mu problém zosadnúť z bicykla a prípadne ho do strmého stúpania vytlačiť. "Nepovažujem to za hanbu, šetrím si kolená, ešte sa mi zídu."
Pri svojom zatiaľ najdlhšom výlete Európou nemal takú krízu, ktorá by ho donútila myslieť, že všetko radšej zabalí a spoľahne sa komfortnejší spôsob spoznávania sveta. "Samozrejme, krízy prichádzajú. Najmä prvé dni sú ťažké. Za vami je len pár kilometrov, pred vami tisícka ďalších, telo je unavené. Ale ďalším jazdením sa to prekoná, kondícia stúpa a radosť rastie. Horšie je, keď v takom pohodovom tempe človek prestane vnímať čas a zabudne napríklad, že si potrebuje doplniť zásoby jedla, či vody," hovorí cyklista.
V krízových situáciách však poznáva ľudí. "Nestretol som sa s odmietnutím pomoci, na západe ľudia cyklistom fandia, povzbudzujú, je im to sympatické. Nemci sú možno trochu rezervovanejší a treba sa obrniť aj proti akémusi pohŕdaniu voči nám z východu. Slovenskej mentalite sú veľmi podobní napríklad Tiroláci, asi to súvisí s tým, že tiež žijú uprostred hôr, v uzavretých dolinách," porovnáva cyklista.
Pochvaľuje si aj výbornú sieť cyklotrás v európskych krajinách. "U nás je už rizikom jazdiť po cestách, radšej sa k nejakému miestu dopravím vlakom a odtiaľ jazdím po vedľajších cestách. Všetka doprava je u nás sústredená do bodov v dolinách, premávka je hustá a dosť nebezpečná. Cyklisti tu ešte nemajú na ružiach ustlaté," hodnotí.
Na budúci rok sa chce do Francúzska vrátiť. V pláne má spoznávanie zámkov na Loire. "Ešte pred pár rokmi som si myslel, že už sa mi čas kráti a musím najazdiť čo najviac, lebo starnem. Dnes mi je jasné, že bicyklovať sa dá aj v päťdesiatke, nie som pod tlakom času a verím, že ešte spoznám kus sveta," hovorí Štefan Šalava, muž, ktorý v detstve nepoznal poriadne ani susednú dedinu.
Dnes vďaka bicyklu má pred sebou iné obzory. "Všetkým mladým by som vrelo odporúčal, nech cestujú. Je to naozaj vysoká škola života, naučí vás všetko, čo potrebujete vedieť," uzatvára programátor.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
