Netiaži sa mu vstávať so slnkom a celý deň tráviť robotou. Nevie len tak bezcieľne oddychovať. Nikdy na to neprivykol. Nemal kedy. A tak mu dnes s patričnou dávkou obdivu tí, ktorí ho poznajú, hovoria "stomajster". Človek, ktorý ovláda azda všetky remeslá. Niet materiálu, s ktorým by si neporadil.
Vyučil sa za kováča. "Neviem, či som ním chcel byť, viac by sa mi vtedy páčilo byť obuvníkom, ale nemal som na výber. Náhoda mi priplietla do cesty kováčstvo a dnes som za to vďačný," spomína Jakub Talár. Hoci to už sú desiatky rokov, živo vidí celý ten príbeh.
Ako jedno z deviatich detí nemal na ružiach ustlaté, aby hladné krky v rodine vyžili, vyrastal aj so starším bratom u svojej "babky" v Zamagurí. Keď sa tá pominula, znovu mal žiť s rodinou, ale akosi si nevedeli na seba privyknúť. Cítil sa byť cudzím a špekuloval, ako sa sám uživiť. "Potreboval som si trochu zarobiť, šiel som do Spišskej Belej kosiť lúky, práve k majstrovi kováčovi. Ten bol s mojou robotou spokojný, urobil som to za polovičný čas ako kosci predo mnou. Preto mi ponúkol, že sa môžem u neho učiť."
Keď mal remeslo v rukách, začal pracovať. Najprv v Stráňach pod Tatrami, potom ho osud odvial do družstva v Matejovciach a v roku 1952 zakotvil v Mlynici. To už však pod jeho šikovnými rukami nemenilo svoju podobu len železo, vedel sa vyhrať s každým materiálom. Jeho dom sa postupne menil na dielňu. Ani dnes v ňom nechýba malá vyhňa, vlastnoručne vyrobená hobľovačka, rôzne brúsky, vŕtačky, všetko, čo majster remeselník potrebuje. "Nedá sa povedať, s čím robím radšej. Urobím všetko, čo ľudia potrebujú, opravujem staré koče, vyrobím gril, prístrešok na studňu, ukujem podkovu," ukazuje na rozložený "vercajg" v dielni.
"Zlaté ruky" Jakuba Talára poznajú nielen Mlyničania, ale aj ľudia z okolia. V dedinke niet vari domu, na ktorom sa zručnosťou nepodpísal. Od tohto víkendu má v Mlynici aj "svoj" Jakubov dvor.
Členovia Jazdeckého klubu Acer v Mlynici nový areál pomenovali po ňom, pretože len vďaka jeho zručnosti mohli starý zdevastovaný objekt pre ošípané za sedem mesiacov premeniť na útulné miesto pre svoju koníčkársku záľubu. "Pán Talár tu urobil hádam všetko. Nevyhodili sme takmer žiadny materiál ako nepotrebný, pretože on vie zužitkovať a premeniť na novú užitočnú vec hádam všetko," usmieva sa šikovnosti zručného majstra jeden z členov jazdeckého klubu Peter Fleischer. "Je to ako by sa mi splnil sen. Už dávno som pozoroval toto miesto a hovoril som si, že by bolo ideálne pre oddych a šport. Som prekvapený, že to nazvali Jakubovým dvorom, ale teší ma, že po mne niečo zostane," hovorí Jakub Talár.
S koníkmi, ktoré našli strechu nad hlavou vo vynovenom areáli, si rozumie. Nielen že sa im stará o kopytá a podkovy, každé ráno ich chodí kŕmiť a ošetriť. "Na koni som nikdy nejazdil, nebol na to čas. Ale postarať sa o ne viem. Dnes už ani tie podkovy nie sú ako kedysi. Ja však dodnes kujem podkovy poctivo, presne na mieru, veď inak by kôň trpel," hovorí.
O tom, čo všetko ho čaká toto leto, všetky tie rozrobené veci v dielni ani nechce komentovať. "Ja už som v rokoch, keď si človek nerobí plány. Ale stále niečo robím, tu príde niekto, potrebuje pomôcť so strechou domu, ďalší chce ukovať bráničku, niekomu sa žiada dreveného altánku. Pomôžem. Nikdy som sa nenaučil povedať nie. Neviem len tak sedieť, kým robím, som zdravší. Netvrdím, že tie roky necítim, ale treba sa premôcť. Človek vydrží viac ako železo, aj keď je niekedy slabší ako mucha," filozofuje Jakub Talár.
Lekára ani poriadne nepozná a recept na dlhý aktívny život nemá. "Robota, tá ma drží," stroho skonštatuje. A už sa rozhliada po okolí a očami loví, čo by sa dalo využiť. "Je mi ľúto, keď vidím, čo všetko ľudia odhadzujú, ako si nič nevážia. Všetko sa dá použiť a ja mám rád, keď starým veciam ešte môžem dať úplne novú tvár a budú ďalej slúžiť," uzatvára majster, ktorý svoju životnú dráhu začal ako kováč a dnes je remeselníkom na pohľadanie. "To život vás naučí," dodáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
