vzápätí si to ambiciózne namierila rovno do Prahy, kde okrem nového života našla aj novú lásku. Džez.

Prečo ste sa rozhodli odísť?

- Bola som strašne naštvaná. Skončila som konzervatórium v Košiciach a potom som učila v Lipanoch v ľudovej škole umenia. Učila som krásne, zlaté, malé detičky, ale nebolo to to, čo som od života chcela. Ale bola som mladá, nehovorím, že teraz som stará (smiech), ale bola som plná energie a zvedavá, čo sa deje niekde inde. Tak sme si s kamarátkou zbalili kufre a odišli sme len tak na "blint". Nevedeli sme kam, nepoznali sme nikoho. Bolo to zaujímavé, ale aj ťažké. Veľmi ťažké. Bola to pre nás škola života.

Odišli ste bez akejkoľvek predstavy, čo vás čaká?

- Ja som šla s tým, že chcem robiť muziku a chcem hrať. Prišla som do úplne nového prostredia a nevedela som, čo ma čaká. V Prahe som len otvárala oči, čo sa tam všetko deje, aká muzika sa tam hrá. Ja som v podstate ešte ten ročník, čo sa džezu nevenoval, bolo to pre mňa niečo nové. Teraz je to iné. Dnes mladí ľudia prídu do Prahy a už vedia, čo je džez. Ja som o tom nemala ani šajnu. Pôvodne som tam šla kvôli tomu, aby som mohla robiť muzikál, alebo klasickú hudbu, ktorú som mala vyštudovanú. Ale nakoniec sa to úplne zmenilo.

Aké boli začiatky vo veľkomeste?

- Hm... (úsmev), samozrejme, že som sa musela nejako uživiť. Museli sme sa o seba postarať. O jedlo, o bývanie, základné potreby. V Prahe to nie je žiadna sranda zaplatiť nájom a zarobiť si na seba. Aj muzikantov je tam strašne veľa. Prvé dva roky som vôbec nehrala, robila som všetko možné. Upratovačku, barmanku, predavačku, učila som deti v škôlkach, v ľudovej škole umenia, aj keď som to nechcela, no musela som. Pomedzi to rôzne brigády, na ktoré si už ani nespomeniem.

Čo bolo prelomovým bodom, ktorý vás priviedol k hudbe?

- Počas tých dvoch rokov som sa všemožne snažila dostať sa k muzike. Dokonca som išla aj na konkurz do divadla. Všeličo som skúšala, všetko padalo. Ale stále som cvičila, udržiavala som sa, lebo bez toho človek upadá. Čo bolo prelomové. Tak to si pamätám úplne presne. Bolo to 19. februára roku 2000. Išli sme sa pozrieť do jedného džezového klubu. V tom období to bol možno môj tretí džezový koncert, čo som v živote počula. Otvoril sa mi úplne nový svet. Bol tam saxofonista, ktorý hral úplne fantasticky a ja som šla za ním, že sa chcem naučiť hrať na saxofón. Neviem, ako to prišlo. Nemala som ani peniaze na to, aby som si kupovala nejaký saxofón. Ale sú také pocity, ktoré človeka prepadnú a musí to urobiť. To bola presne taká chvíľa.

Ako to dopadlo?

- Za tri mesiace som si predsa ten saxofón kúpila a skúšala som hrať. Vôbec mi to nešlo. Trpela som, keď som naň cvičila. Hovorila som si, že sa nikdy v živote nemôžem naučiť na tom hrať. Chodila som k tomu saxofonistovi na súkromné hodiny. Potom som sa zamilovala do gitaristu z ich kapely. Z jedného dňa na druhý sa mi splnilo to, čo som už dlho chcela. Dostala som sa do partie muzikantov, džezmenov, ktorí sa profesionálne živia muzikou. A tak aj ja už štyri roky cvičím, driem a celkom sa mi darí.

Našli ste v džeze to, čo ste hľadali?

- To sa nedá presne špecifikovať. Počúvam všetko a takisto si rada zahrám čokoľvek. Od klasickej hudby až po džez, ktorý je pre mňa najväčším potešením. Skrátka, robím muziku, ktorá ma baví. Dokonca sa mi podarilo nadviazať spoluprácu s Danielom Landom. Minulý rok sme boli spolu na turné, teraz v lete by mal vyjsť nový album Neofolk a možno bude ďalšie turné. Potreboval flautistku, tak ma oslovil. Všetko je to o kontaktoch a o šťastí. Ja sa s niekým poznám, ten sa pozná s niekým iným, a tak to funguje.

Aký je hudobný život v Prahe?

- Hrám štyri roky na saxofóne a robím, čo môžem, aby som sa naučila maximum, čo sa za tú dobu naučiť dá. Ale je to nekonečný proces, ktorý sa vyvíja, kým človek na sebe pracuje. Nikdy to nie je konečné, že by som si mohla povedať "ja viem hrať super". Ale hrám, snažím sa, no s uživením je to ťažké. Musím hrať aj také veci, ktoré ma až tak nebavia. V Praze je totiž blaze, ale draze. Chodila som aj s orchestrom do Škandinávie, do Nemecka, ale tohto roku som si povedala dosť. Pôjdem síce ešte do Nemecka, ale už nie s klasickou hudbou, ale pôjdem hrať muzikály. Okrem toho túžim mať svoju vlastnú kapelu, ale to je ešte len v mojej hlave a musí sa to nejako vyvinúť. Uvidíme, čo s tým.

Je Praha dominantou vo vašom živote?

- Praha je fascinujúca. Je tam veľký ruch, veľa ľudí, veľa kultúr, stále sa niečo deje. Má to však aj svoje nevýhody. Keď prídem domov, do Kamienky, som unavená. Potrebujem si oddýchnuť, načerpať energiu, potrebujem práve ten druhý extrém, ktorý mi v Prahe chýba. Ticho, kľud. Keby som však žila tu, chýbala by mi Praha. Potrebujem to mať nejako vyvážené. Musím to ešte nejako doriešiť. Praha je totiž spojená s muzikou, ktorú môžem robiť len tam. Tu by som sa tým neuživila.

Takže neľutujete, že ste odišli?

- Vôbec. Ani náhodou. Keď som sa nedávno prechádzala po Ľubovni, hovorila som si, že som strašne šťastná, že som odišla. Myslela som na to, aké by to bolo, keby som zostala. Viem, že by som sa tu vydala, mala deti, že by to bolo úžasné, ale u mňa vnútri by zostal pocit, že mi niečo chýba. Že som neurobila niečo, čo som mala. Možno sa raz vrátim, neviem, čo bude. Nerozmýšľa, čo bude za dvadsať rokov. Mám určité veci, ktoré chcem urobiť aj určité hodnoty, ktoré sú pre mňa dôležité. Je to, samozrejme, muzika, ale aj rodina, deti, vzťah. Toto je mojím životným cieľom, ale či to bude tu, alebo v Prahe, to vôbec nie je podstatné.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš