nevšedné. Ukrýva sa za nimi veľký poklad. Stačí ich pootvoriť a nechať sa viesť do iného sveta. Sveta, ktorý by v kežmarskom jadre nikto nečakal. Je tvorivý, plný fantázie a všetko v ňom je zasvätené jedinej veci. Umeniu. Kráľovstvo pozoruhodného človeka a maliara Pavla Čaploviča. Nech sa páči, vstúpte!
Z fasády domu miestami opadáva omietka na znak pominuteľnosti ľudského diela. Omrvinky padajú priamo do "záhrady", prirodzenej a živelnej ako sám jej majiteľ. Zacítite závan osamelosti, no čierno-biely psík so zvláštne nostalgickým pohľadom vám nedovolí rozvíjať túto myšlienku ďalej. Radostne si víta pána, ktorý starým kľúčom otvára brány do svojho sveta a poodhaľuje svoje súkromie.
Vnútri panuje šero, napriek tomu, že je biely deň. Tajomná atmosféra tichučko prechádza všetkými zmyslami až do duše, kde po nej zostáva nový pocit. Všade vidieť množstvo túb, štetcov a všakovakých fľaštičiek. Zo stien visia skutočné obrazy. Portréty, zátišia i krajinky akoby hovorili. Každý svojou zvláštnou rečou.
Len maliar si dovolí ich prerušiť, aby myšlienkam blúdiacim v priestore dodal konkrétnosť. Začal maľovať už v detstve. No nenarodil sa vo vhodný čas, lebo vojna mu v živote narobila poriadne škrty. Na výtvarnú akadémiu ho nevzali. V povojnových časoch bol vraj dvadsaťosemročný adept na štúdium už pristarý. Čo už. Aj tak nik z jeho priateľov nebol tej myšlienke naklonený. "Všetci boli toho názoru, že to, čo viem, budem musieť zabudnúť a zaručene sa v Bratislave stanem abstraktným tvorcom komplikovaných kompozícií, pri ktorých ani autor, ani divák nevie, čo to je. Báli sa, že stratím to svoje videnie sveta," zazneli slová P. Čaploviča.
Najlepšej školy sa mu nakoniec dostalo doma. U Čaplovičovcov totiž maľovala celá rodina. Otec, mama, brat, jedna teta, druhá teta. Všetko, čo potreboval vedieť, sa dozvedel z rodinného zázemia. "Keď som niečo potreboval, nemusel som nikam ísť. Dianie okolo maliarskeho kumštu mi bolo blízke a doma som vlastne mal akadémiu."
Do chvíľkového ticha zaznel tupý zvuk zátky opúšťajúcej vínovú fľašu. Tak ako bublinky unikajúce z pohára, priestorom sa vinuli aj ďalšie slová dlhoročného maliara. Na prvú, nevlastnú výstavu nazbieral obrazy už ako desaťročný. O desať rokov neskôr, v roku 1948, zažil aj radosť z vlastnej. Odvtedy nič. Prešlo dlhých päťdesiatšesť rokov. Obrazy pribúdali, ale výstavy sa nekonali. Až kým ho priateľ Milan Choma nenahovoril, aby na jednom z kežmarských Tatranských večerov poodhalil aspoň čriepky z dlhoročnej tvorby. Po rokoch tak mohla obrazy maliara Tatier obdivovať aj široká verejnosť. Po polstoročí. "Keď mi vtedy nedali povolenie..." ľahostajne, ale bez trpkosti skonštatoval P. Čaplovič. Neskôr by to aj bolo možné, ale on už po tom netúžil. Akosi ho prešla chuť. "Mal som istý rytmus života, ktorý fungoval a funguje dodnes. I keď spoločnosť bola voči mne v istom zmysle skúpa, na druhej strane som mal otvorený svet a tam ma nikto nemohol komandírovať. Celý život som z tohto kumštu žil. Za socializmu som stál ako slobodný umelec na vlastných nohách, nikdy som nebol inak zamestnaný. Keď sa niekomu dobre vodí, je to vlastne na škodu veci. Ale keď musíte a chcete vydržať a podarí sa vám prekonať všetko, čo vám príde do cesty, človek sa cíti odmenený, i keď to bola drina. Prakticky nemám čo ľutovať, som rád, že to tak je," podotkol maliar a svoje slová doložil úprimným úsmevom.
Potom rozložil na stole zošítok, ktorý vzal nevedno odkiaľ a zadíval sa do spleti čísel a poznámok. Popísané stránky verne odzrkadľujú celú jeho tvorbu. Každý obraz má svoje číslo i tému a ešte celý rad poznámok, v ktorých sa vyzná len on. Pri poslednom zápise žiari číslo 7920. Presne toľko obrazov už vytvoril od roku 1945. Takmer na všetkých sú tatranské scenérie. "Objavil som Tatry po svojom. V prírode som našiel nielen nádherné námety, ale aj užitočných obdivovateľov, ktorí sa stali mojimi zákazníkmi. Tak sa moje obrazy dostali do celého sveta. Pre turistov je to najkrajší suvenír zo Slovenska," zamyslel sa umelec, ktorý k žiadnemu obrazu nezabudne pridať štítok so svojou adresou, aby nikto nemohol povedať, že za nečitateľným podpisom na obraze sa schoval poloanonym.
Srdcu Kežmarčana sú najbližšie obrazy, ktoré zdobia steny ateliéru. Tatranské. A aj keď trošku poznačené časom, predsa najkrajšie. "Všetko je to moja robota. Tie obrazy majú desať, dvadsať, aj štyridsať rokov. Tie si musím nechať, nepredám ich ani za milión. Ja už si dnes totiž nemôžem namaľovať tridsaťročný obraz..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
