nástroja môže byť pre neskúseného hráča problémom. Nehovoriac o vytvorení typickej "fujarovskej" melódie. Harmonickej, svojráznej, v jadre ukrývajúcej čriepky minulosti, ktoré každým rozozvučaním fujary vyplávajú na povrch, aby zarezonovali i v ľudských dušiach.
Jána Hurajta zo Štrby sprevádzajú podmanivé zvuky typického slovenského nástroja už od detstva. Ľudová hudba ho lákala takpovediac odjakživa a jeho prvé čarovania s husľami v detskom folklórnom súbore Štrbianček, boli len prirodzeným pretvorením túžby hrať na realitu. Keď si ako jedenásťročný zašiel s rodičmi na výstavu ľudových hudobných nástrojov do Spišskej Soboty, bolo jasné, že nezostane len pri husličkách. Všakovaké hrajúce "palice", píšťaly a fujary si hneď na mieste odskúšal a presvedčil aj rodičov, že to zvládne. Tak sa dostal k svojej prvej, zatiaľ síce detskej, ale skutočnej fujare a s kamarátom začali skúšať, čo všetko tento nástroj dokáže. "Zo začiatku to bolo naozaj ťažké. Nemali sme žiadneho učiteľa, všetko sme museli na tom nástroji objavovať sami. Prvý rok bol taký, že sme síce už niečo zahrali, ale ešte to nebolo ono," priznáva J. Hurajt. Čas, ktorý odvtedy prešiel, však zanechal svoje stopy aj na umení štrbského muzikanta. Nielenže výborne zvládol hru na fujare, pri ktorej si vytvoril aj vlastný, osobitý štýl, ale začal sa zaujímať o stále nové a nové nástroje. Od píšťal snáď každého druhu, cez husle, kontrabas a violu až po heligónku, akordeón či ústnu harmoniku.
Počet nástrojov, ktoré ovláda sa tak vyšplhal až na neuveriteľných 22. Žiaden z nich však Ján Hurajt nepovažuje za zvlášť obľúbený. "Mávam obdobia, že ma určitý nástroj láka viac. Väčšinou, keď som začal s nejakým nástrojom, na inom som ani nehral. Keď sa človek do toho trošku dostane, aj záujem postupne upadá. Vždy nejaký iný nástroj ide do popredia," tvrdí "univerzálny" hudobník, ktorý s folklórom precestoval už kusisko sveta. Aj vďaka členstvu v hudbe slovenského olympijského domu už videl Austráliu, Japonsko, Kóreu i Ameriku a za posledných šesť rokov reprezentoval slovenskú kultúru na každej olympiáde.
Ohlasy na slovenský folklór sú vo svete, podľa jeho skúseností, priaznivé. "Ľudia veľmi dobre vnímajú našu hudbu. Nielen v európskych krajinách, ktoré sú nám dosť príbuzné, ale napríklad aj v Austrálii nás veľmi pekne prijali. Dosť často sa stáva, že sa ľudia pýtajú na fujaru, lebo vôbec nevedia, čo je to za nástroj. Je to pre nich veľmi zvláštne a majú pre ňu všelijaké svojské pomenovania," pousmial sa pri spomienke na svoje cestovateľské zážitky J. Hurajt.
Počas potuliek po svete sa stretáva aj s ľuďmi, ktorí okamžite podľahnú čaru špecifického zvuku fujary a zatúžia vyskúšať si toto umenie na vlastnej koži. Na fujare Jána Hurajta si takto zahral dokonca aj súčasný slovenský prezident. "Pán Gašparovič je známy tým, že vždy, keď vidí nejakého fujaristu, tak ho poprosí, či si môže zahrať. Ja som sa s ním stretol náhodou na viacerých akciách. Pristavil sa pri mne a povedal: "Pán fujarista, mohol by som si zahrať na vašej fujare? Na nej som ešte nehral." Prvýkrát to bola pravda. Keď sa to opakovalo druhýkrát, asi zabudol. Ale po tretíkrát som mu už povedal, že na mojej fujare už dvakrát hral. Samozrejme, on si ma pri tej svojej vyťaženosti nepamätal," zasmial sa nad ďalším zážitkom štrbský fujarista. Slovenský prezident však nebol jedinou V.I.P. osobou, ktorá zatúžila hrať na štrbskej fujare. Počas olympijských hier v Nagane si ju vyskúšal aj syn japonského cisára.
Ján Hurajt si môže vyskúšať niektorý zo svojich nástrojov kedykoľvek. Či už ako učiteľ v Základnej umeleckej škole v Štrbe, alebo člen ľudovej hudby folklórneho súboru Jánošík vo Svite. Len doma má najradšej ticho.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
