dokonale, až je ťažké uveriť tomu, že ich výrobca je úplný samouk len s párročnou praxou.
"Kedysi mi dal strýko vojenskú dýku. Bol som malý chlapčisko, pásol som kravy a s tým nožom som bol veľký frajer. Dlho mi slúžil, až sa mi jedného dňa podarilo rozbiť drevenú rukoväť. Pokúšal som sa to opraviť, no už si nepamätám, ako to nakoniec dopadlo. Neviem, či ma to už vtedy začalo baviť, ale začal som sem-tam čosi skúšať. Teraz sa na to nemôžem pozerať," načrel P. Varchola do studničky spomienok a na tvári sa mu mihol spokojný úsmev.
Na prvotiny mu spočiatku poslúžil aj pomerne nekvalitný materiál, dokonca využil aj železo z gátrovej píly. Budúci nožiar však veľmi rýchlo prišiel na to, že takáto práca nemá zmysel. Výroba "zhltla" veľa času a nakoniec nôž aj tak zhrdzavel alebo sčernel. Nečudo, že keď sa mu naskytla príležitosť vyskúšať, ako sa robí s kvalitnou oceľou, zaumienil si, že nikdy viac nebude robiť nože z nekvalitného materiálu.
Asi pred piatimi rokmi sa začal nožiarstvom zaoberať vážnejšie. Pozháňal si potrebné stroje, náradie a obrnil sa trpezlivosťou začiatočníka túžiaceho stať sa profesionálom. "Nikto mi nič neukázal. Väčšinou som robil metódou pokus - omyl," smeje sa dnes P. Varchola. Našťastie, manuálna zručnosť mu nechýbala, a tak nemal vážne problémy naučiť sa všetko potrebné. Vraj stačilo trošku popremýšľať a šlo to. "Keď človek nezaspí na vavrínoch a naozaj sa chce zlepšiť, bude stále napredovať. Len musí chcieť."
Peter Varchola chcel. Nakúpil si aj nejakú literatúru, no pri listovaní stránkami kníh zistil, že v podstate už všetko dávno vie. "Ale dozvedel som sa všeličo o histórii nožiarstva a zo začiatku som z kníh čerpal aj inšpiráciu. To, keď ma ešte múza slabšie kopala. Teraz ma už, našťastie, kope každú chvíľu," dodal nožiar.
Jediné, čo mu zo začiatku spôsobovalo vrásky na čele, bol problém, ako urobiť dobrý výbrus. Keďže iní nožiari boli na informácie skúpi, pomohla náhoda. "Raz som v telke pozeral nejaký dokument a tam jeden chlapík brúsil nože. Záber trval tri, možno päť sekúnd, ale stačilo mi to. Skoro som si hlavu o múr otrieskal, aké je to jednoduché a neprišiel som na to," netají zručný majster prekážky, ktoré musel prekonať.
K čistým kovovým líniám, vypracovaným rukovätiam z parožia či dreva a efektným koženým púzdram a doplnkom postupne pridal aj gravírovanie a so skúsenosťami naberal aj odvahu prezentovať svoje výrobky i na výstave. "Myslel som si, že som dobrý. Chcel som sa porovnať s inými, aby som vedel, na čom som. Zistil som, že sú odo mňa ďaleko lepší, ale i ďaleko horší. Keď som videl, ako majú niektorí naleštené nože, tak som sa hanbil. Ale pomohlo mi to napredovať. Bola to taká injekcia, že až," bez okolkov priznáva P. Varchola, ktorý však dodnes nemá vlastný, poriadny nožík. Všetky totiž porozdáva. A tak vo svojej minidielničke stále čosi vyrába, aby mohol urobiť radosť mnohým ľuďom. Lenže len pri dodržaní svojich pevných zásad. "Často chcú odo mňa len nožík na ozdobu. Také ja robiť nebudem. Moje nože musia byť v prvom rade funkčné. Navyše sa snažím, aby každý môj výrobok bol iný, neurobím dva rovnaké." Znamená to, že kolotoč výroby nožov, ktorý je v začiatkoch v podstate monotónny, nikdy nekončí sériovými výrobkami.
Proces premeny "surového" noža na unikátne kúsky nie je jednoduchý. Vyrezanie, príprava dierok, nitovanie, gravírovanie, zakalenie, leštenie, to všetko zaberie hromadu času. Lenže pre Petra Varcholu je to už súčasťou života. "Pred tým, ako som začal s nožmi, som uvažoval, čo robiť. Maľovať, rezbárčiť? Ale ani jedno ma neupútalo natoľko, ako výroba nožov. Keby to nebol koníček, tak s tým dávno seknem. Lenže je to už v podstate kôň."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
