pestrému sfarbeniu familiárne nazvali Papagáj. Kovová krásavica úctyhodných rozmerov za viac ako polstoročie najazdila po koľajniciach už pekných pár kilometrov. Krása chladného kovu sa pri každej jazde zvláštne prelínala s teplom sálajúcim z veľkého kotla na výrobu pary.
Pred rokmi nebolo dôstojné odfukovanie parných rušňov na železnici ničím výnimočným. Odkedy ich však z tratí vytlačili moderné vlaky, už si toľko nezabafkali. Čím menej výjazdov však v modernej dobe absolvovali, tým väčší obdiv vzbudzovali zakaždým, čo sa objavili na koľajniciach počas nostalgických jázd.
Zašlá sláva
Aj do lokomotívy z popradského depa sa neúprosne zahrýza zub času. Ale vďaka partii nadšencov, ktorí ani v zložitých podmienkach nestrácajú chuť udržiavať ju v dobrej kondícii, sa aj stotridsaťtonová nádhera môže ešte občas prevetrať a pripomenúť si časy niekdajšej slávy. Kedysi nostalgické jazdy zažívali aj Tatranci omnoho častejšie. Pri rôznych oslavách, sviatkoch, či iných špeciálnych príležitostiach bol o jazdu parnou lokomotívou veľký záujem.
Dnes je takáto atrakcia skôr prepychom, ktorý si môžu dovoliť snáď len zahraničný turisti. Ale... Aj tu existuje ešte jeden malý veľký háčik. Technické problémy. Niežeby bol Papagáj poruchový, lenže normy sú neúprosné. Podľa nich musí kotol každých päť rokov prejsť akousi generálnou opravou, aby získal oprávnenie na ďalšie päťročné fungovanie. Presne 20. júla vyprší tento čas pre Papagája. Ako dlho si parný rušeň pobudne na nútenom oddychu v depe, to si zatiaľ nikto netrúfa odhadnúť. Podľa Stanislava Antalíka, rušňovodiča - inštruktora, by Tatranci boli schopní zvládnuť opravu za niekoľko mesiacov. Lenže nebude to také jednoduché. "Všetko si robíme svojpomocne, vo svojom voľnom čase. Keby sme na tom intenzívne robili, dalo by sa to stihnúť aj za pol roka, lenže intenzívne to určite nebude. Celá tá robota bude len v rámci nadšenia, zadarmo, a nie je možné, aby tých pár nadšencov robilo na tom každý druhý deň. Myslím si, že minimálne dva roky to potrvá," zamyslel sa S. Antalík.
Posledná jazda
Ešte predtým, než sa Papagáj na neurčitý čas ocitne v útrobách depa, čakala ho posledná nostalgická jazda. Presne pred týždňom viezol asi štyri desiatky priateľov železníc z rôznych krajín sveta na výhliadkovú jazdu krajinou horného Spiša, z Popradu až do poľskej Muszyny.
S vedomím, že je posledná, bola nostalgická jazda skutočne nostalgickou. Papagája pripravovali už od pondelka večera, pretože na rozhýbanie celého mechanizmu je potrebných minimálne osem hodín. Treba zakúriť, priviesť vodu do varu, aby vznikol potrebný tlak a skontrolovať aj ostatné zariadenia. Potom už nič nebránilo vyraziť na cestu. S požiarnym vlakom v pätách (kvôli bezpečnosti i zásobám vody musí sprevádzať každú parnú lokomotívu) bol Papagáj na trati pastvou pre oči aj pre mnohých náhodných pozorovateľov. "Okolo trate bolo veľmi veľa ľudí. Fotili, natáčali na kameru, viacerých sme videli, že nás sprevádzajú na autách aj dlhšiu dobu. V Kežmarku sme zastihli skupinku malých detí, ktorí čakali až kým neodídeme a nadšene nám kývali. Bolo to veľmi príjemné," podelil sa o svoje pocity František Maličký, ktorý si v rušni plnil úlohy kuriča.
Aby ani vezúci sa turisti neprišli o zážitok vidieť zadymený vláčik, ako sa s impozantnou majestátnosťou krúti v zákrutách a s hukotom vchádza do tunelov, absolvovali niekoľko fotoprestávok. Na nich si mohli do sýtosti vychutnať vizuálne i zvukové efekty historickej lokomotívy. "Na niekoľkých miestach sme zastali, turisti si vystúpili, my sme sa vrátili kúsok späť a predviedli sme im rozjazd cez oblúky, alebo jazdu cez tunel," dodal F. Maličký.
Spokojnosť turistov bolo badať už po prvých kilometroch. Živo sa zaujímali o všetko, čo videli, tí odvážnejší sa dostali až do "kuchyne" a priamo v rušni si mohli vychutnávať čaro parnej sily. Niektorí dokonca so stopkami v rukách a podľa kilometrovníkov okolo trate sledovali rýchlosť lokomotívy. Vôbec im nevadil ani dym, ktorý k historickým mašinkám neodmysliteľne patrí, a vďaka ktorému vyzerajú rušňovodiči po jazde ako kominári. Turisti vo svojich vagónoch boli síce proti sadziam ako-tak chránený, lenže kvôli fotografovaniu a natáčaniu na kameru aj tak netrpezlivo otvárali okná, aby im neunikol ani najmenší detail. "Najväčší záujemcovia boli pripravení na všetko. Vzali kameru, nasadili si lyžiarske okuliare a bez problémov vykúkali z otvorených okien," pridal ďalší postreh M. Maličký.
Po prejazde hraníc odovzdali Tatranci nadšených turistov do opatery poľským kolegom a putovali s Papagájom späť do domovského depa. Nostalgická jazda sa skončila a s ňou dočasne vyhasol aj plameň v kotle. Parná lokomotíva pomaly vychladla a odteraz bude už len čakať, kedy jej vnútro opäť rozohreje žiarivý plamienok. Iskrička nádeje však ešte svieti i do blízkej budúcnosti. "Rysuje sa ešte jedna jazda, ktorú by sme mohli stihnúť do 20. júla. Železničiari v Spišskom Podhradí a Spišských Vlachoch budú oslavovať 110. výročie. Možno sa nám tam podarí ísť, lenže všetko závisí od peňazí," prezradil S. Antalík.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
