chirurgickom oddelení nemocnice pod Tatrami. Ako výkonná horolezkyňa blízkosť hôr vítala. A z Popradu by dnes už Ester Bohunická neodišla. K celému radu aktivít, ktorými popúšťala ventil stresového zamestnania, pribudlo nedávno ešte fotografovanie. A hoci o počítačovej technike nemala ani potuchy, vybrala si prácu s digitálnym fotoaparátom. Úplne jej učaroval.
"Kedysi dávno, ešte v detstve, som trochu fotila, ale skôr len také rodinné záležitosti. Neskôr na to nebol čas, fotila som len občas, na dovolenkách. Pred dvomi rokmi som v Dome fotografie v Poprade natrafila na program fotodielní a zaujal ma kurz digitálnej fotografie. Trochu som váhala, predsa len som mala obavy, o počítačovej technike som nevedela nič. Ale dala som sa nahovoriť a môžem potvrdiť, že je to úžasné," povedala Ester Bohunická. Dnes má už dokonca vlastný digitálny fotoaparát, syn ju vybavil počítačom, na ktorom sa naučila pracovať a bez fotoaparátu sa takmer nepohne. Nosí ho ešte aj do práce.
"Naučila som sa, že fotografia je umením okamihu. Niektoré situácie sa už nikdy nezopakujú, preto sa snažím byť pripravená. Mám rada živé, reportážne fotky, zábery, ktoré zachytávajú dej a ľudské emócie," vysvetľuje lekárka. Tvrdí, že fotografovanie je pre ňu istým druhom relaxu, ale aj formou komunikácie s ľuďmi. "V práci prichádzam do kontaktu väčšinou s chorými. Preto mám potrebu poznávať ich aj inak a zachytávať aj radostnejšiu podobu ich života," hovorí.
Pri fotení má konečne šancu prejaviť aj svoju emotívnu podobu. "V robote využívam predovšetkým racionálnu stránku. Som človek, ktorý len ťažko dokáže rozprávať o svojich pocitoch. Cez fotografiu však môžem prejaviť svoju emotívnu podobu, ukázať svoj vnútorný svet, svet, o ktorom neviem rozprávať," vyznáva sa Ester Bohunická. Fotí predovšetkým to, čo má rada: ľudí, malé deti, prírodu. "Hoci som milovník prírody, na krajinársku fotografiu si netrúfam, musím sa ešte veľa učiť. Nafotiť krajinu tak, aby to nebolo banálne, je ťažké. Medzi dobrou fotkou prírody a gýčom je len tesná hranica," vysvetľuje.
Za dva roky stihla absolvovať štyri tvorivé dielne a po každej zaznamenala podstatný pokrok. "Dnes by som už mnohé fotky urobila inak. Naučila som sa napríklad, že ak chcem dobrý záber, musím ho mať dopredu premyslený, musím presne vedieť, čo chcem a nie len tak náhodne fotiť bez konkrétneho cieľa," pochvaľuje si lektorské vedenie Rolfa Rocka, Andreja Bána i Annete Fournet ich žiačka. Od nich, podobne ako od ľudí z fotokrúžku pri Podtatranskom osvetovom stredisku, znesie aj tvrdšie pripomienky. "Nie som ani zďaleka tak suverénna, aby som mohla odmietať kritiku, naopak, tá ma posúva ďalej," dodáva.
O tom, aký kus cesty sa dá za krátky čas prejsť, vypovedajú aj fotky, ktoré spolu s priateľmi z krúžku digitálnej fotografie vystavovala nedávno v Smižanoch. V lete chcú výstavu zopakovať v Poprade. "Bola by som falošne skromná, keby som tvrdila, že nemám ambície prezentovať sa. Veď človek fotí aj preto, aby sa podelil so svojím svetom a zážitkami s ostatnými. Ale na samostatnú výstavu je ešte čas, ešte sa mám čo učiť," nehrnie sa do unáhlených výstupov. Rovnako rozvážne a bez predsudkov pristupuje ak hodnoteniu klasickej analógovej a modernej digitálnej techniky. Vybrala si tú novšiu z praktického hľadiska. Jednak sa jej zásluhou naučila pracovať s počítačom, navyše šetrí jej čas. "Nemám ani priestor na to, aby som si mohla niekde rozkladať fotokomoru. S počítačom je to jednoduchšie a dajú sa v ňom s fotkou robiť hotové zázraky, aj keď digitálna technika ešte nie je dokonalá. Mne však vyhovuje," hovorí žena, ktorá vo veku 52 rokov nabrala odvahu učiť sa niečo nové. "Pokiaľ človek v sebe cíti túžbu po poznaní, ešte stále nie je starý," dodáva s úsmevom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
